tag:blogger.com,1999:blog-2000144166291424562024-03-19T14:52:55.502+04:00Dojmy a pojmy. Zn: zo svetaMonikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.comBlogger11125tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-10070969392936453682015-12-01T02:11:00.003+04:002015-12-01T11:53:36.246+04:00Dolce far niente<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="MsoNormal">
Volám sa Monika. Mám takmer všetko, čo potrebujem, dokonca
aj pár vecí, ktoré vôbec nepotrebujem. Raz týždenne si zájdem na jogu a dvakrát
na latečko do mesta. V nedeľu poobede si dám šlofíka. Dolce far niente.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Neďaleko nás býva Eva. Má dve deti. Nemajú pitnú vodu a tak
si pre ňu chodia do jazera za domom. Presne tam, kde chodia iní na malú a neraz
aj na veľkú. Vlastne aj Evine decká. Klára a Samko sú dvojčatá. Prváci.
Klára občas vynecháva školu, keď je unavená z vláčenia vody, alebo ju z nej
bolí bruško. Samko vynecháva školu tiež. Máva totiž pravidelne hnačky. Bez
srandy. Raz za čas máva takú silnú, že je celý dehydrovaný, má čudne spuchnuté pery a vtedy musí
prísť doktorka. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Okrem Evy a jej dvoch huncútov občas myslím na Evinu
neter Renátu. Ako sa asi môže mať, chuderka? Nemá ani pätnásť a už je v chomúte,
či ako sa to vraví. Rodičia ju pred čosi viac ako rokom vydali za staršieho
muža. Tak im to kázali zvyky. Potom jej hneď narástlo brucho a po ťažkom
pôrode sa jej narodil Adamko. Nevedela ako ho má správne dojčiť a jedla u nich
bol stále nedostatok. Pred pár týždňami sa ukázalo, že dieťa je akútne podvyživené.
Pomaly mu prestávali fungovať orgány, posledné by na rad prišlo srdiečko. Hrozí mu zakrpatenie, ale aj psychické následky. Doktorom sa ho, našťastie,
podarilo postaviť na nohy včas.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Niekedy uvažujem, prečo Eva neprestane piť tú gebuzinu a prečo
sa Renáta nepostavila svojim rodičom. Myslím, že je to ich chyba, ako vyrastajú
tie deti. Niekedy tiež rozmýšľam, či im mám pomôcť, predsa len sú cudzí. V prvom
rade by som sa mala postarať asi o seba a nie rozmýšľať nad takýmito
hlúposťami. Všetci sme si strojcami vlastného šťastia a mne tiež nikto nič
zadarmo nedal. No dobre, okrem toho fešáka v stánku so zmrzlinou. Vždy mi
prihodí jeden kopček čokoládovej a ja sa vtedy teším ako blázon.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
No fajn, ale keby to boli naši? Akože nijakí cudzí? Vtedy by
som určite pomohla. Alebo aspoň presne pomenovala vinníka celej situácie. Inak,
vôbec nerozumiem, prečo Eve a Renáte nepomôžu vlastní. Nejaká rodina, štát,
neziskovky alebo kto. Hm, neziskovky a štát... Tí to tak akurát tak rozkradnú.
Viem svoje, čítala som na nete, že to tak funguje. Vraj si 90% nechajú pre
seba. A napchajú si tie premastené žalúdky. Myslia si, že im naletím, ak
budú stále drankať cez tie kvázi celebrity. Napokon, na Slovensku je to tak.
Preto sme stále jedným z najchudobnejších štátov sveta. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<br />
<div class="MsoNormal">
Našťastie, toto nie je celkom môj príbeh. Neverím, že sme
jednou z najchudobnejších krajín sveta. Práve naopak. Väčšina z nás si
dopraje po nedeľnom obede koláčik, hodinku prokrastinovania na internete denne,
desaťminútovú horúcu sprchu a letný výlet aspoň na najbližšie kúpalisko. Eva,
Klárka, Samko, Renáta a Adamko sa v skutočnosti volajú Sita, Kusum,
Bhaktapur, Sarita a Dhiraj a pochádzajú z Nepálu. Verím, že
si tiež zaslúžia pomoc, hoci sú „cudzí“ a navyše „čierne huby“. O to viac
teraz, po dvoch silných jarných zemetraseniach, období dažďov a s blížiacou
sa zimou. Toto je moja reakcia na hejterov na <a href="http://www.facebook.com/unicefslovensko">Facebooku</a> pod kampaňou <a href="http://www.unicef.sk/srdceprenepal">www.unicef.sk/srdceprenepal</a>. Verím, že aj na Slovensku žije mnoho ľudí, ktorí vedia konštruktívne
aj na tieto témy diskutovať, ale nehejtujú a najmä v sebe vedia nájsť
empatiu, <a href="https://www.facebook.com/hashtag/srdceprenepal?source=feed_text&story_id=1025570257494158"><span style="color: windowtext; text-decoration: none; text-underline: none;">#srdceprenepal</span></a> a pomocnú ruku. Neverím, že je to inak. Hoci na
Slovensku. Prosím, pomôžte zdieľať dobrú vec.<o:p></o:p></div>
</div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-20594846536429352622015-05-23T01:23:00.001+04:002015-05-23T18:08:05.601+04:00Maroko pestrofarebné<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Hneď od prvého momentu v Maroku nám bolo jasné, že musíme byť od Slovenska naozaj ďaleko. "Marhaba" (vitajte) bolo totiž slovo, ktoré sme počuli hádam v polhodinovej frekvencii. A zvyčajne znelo aj skutočne srdečne.<br />
<br />
V pondelkový večer sme dorazili do hlavného mesta Maroka, do Rabatu. Predstavovali sme si, že keď vystúpime z letiskového autobusu, obkľúči nás hŕstka kadejakých dohadzovačov, že tu bude riadne horúco a hlavne riadny bordel. Pardón - neporiadok. Ani jedno z toho sa však nekonalo. Tak predsa sme neprišli do naozajstnej Afriky!<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjM1mjPOL6wt64DEz7-PeriJCHx5F73TTyqKASxG3DCrhO1czBKDK0A54-2txkRA6gh34aSrv_yIIfhihZKo1e2Lz0GaYCtLWH5uy1akZhJfubeoBDbdcdowAyCp54kf8c5NSAvqDxxLae2/s1600/maroko.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="204" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjM1mjPOL6wt64DEz7-PeriJCHx5F73TTyqKASxG3DCrhO1czBKDK0A54-2txkRA6gh34aSrv_yIIfhihZKo1e2Lz0GaYCtLWH5uy1akZhJfubeoBDbdcdowAyCp54kf8c5NSAvqDxxLae2/s320/maroko.jpg" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">naša trasa</td></tr>
</tbody></table>
<br />
To nie, ale priamo do stredoveku áno. Na to sme prišli hneď ďalší deň, keď sme sa presunuli z čistučkého kráľovského rozkvitnutého Rabatu do centra mesta Fés. Mesto je preslávené najmä typickým obrázkom svojich kožiarní priamo v centre centrovitom, teda v medíne.<br />
Ešte predtým, než sme sa doň presunuli, sme ale začali hľadať ubytovanie v "novom meste" (nové preto, lebo má "len" 700 rokov). Po tom, čo sme ale navštívili hotely so sľubnými názvami Central a Royal, čo pár desaťročí maliara nevideli hádam ani medzi hosťami a v kúpeľni im chýbalo pár komponentov, no hejna much to neboli, sme to vzdali. Presunuli sme sa napokon do medíny - starého mesta. Teda do toho stredoveku, o ktorom hovorím.<br />
Medína Fésu je jedno z najväčších metských území na svete, kde sa nepohybujú autá. Ekológiu ako v Saint Moritzi za tým ale nehľadajte. Jednoducho sa tu nevmestia. O všetko vrátane funkcie multikaru sa tu starajú oslíky. Tie si vykračujú úzkymi temnými uličkami, kde sa odpadky splavujú rovno do kanalizácie. Akési temnejšie sa nám tu zdali aj tie ľudské dušičky. Fés zamestnal všetky naše zmysly. Sluch nepočul iné ako hluk, neustále pozdravy a lákanie do obchodíkov a remeselníckych dielní "len sa pozrieť". O smrade hádam vravieť nemusím, ak si predstavíte zmes odpadkov, oslíkov a kožiarskych dielní, kde sa odfarbovalo aj farbilo prírodnými ingredianciami ako vtáčí trus a kravský moč. Zrak opantali pestrofarebné remeselnícke výrobky z dielní kožiarov, hrnčiarov, drevorezbárov, tkáčov, šičov,...<br />
Schválne píšem všetko v mužskom rode, lebo marockému svetu, a to najmä tu vo Fése, kraľujú muži. Skupinky mužov je uvidieť v kaviarňach, na uliciach, v obchodov, v dielňach, v parkoch... Práca aj zábava tu patrí im. Ženy žijú v ústraní - nie len zahalené jednoduchými šatami a šatkou, ale väčšinu dňa aj za múrom vlastného domu.<br />
Ten tu môže byť nenápadný a temný, no vo vnútri často so štvorcovým átriom vykladaným farebnými dlaždičkami, fontánou a pomarančovníkmi. Zrazu človek vstúpi z temnoty ulice do celkom iného sveta. Má štyri svetové strany, štyri krídla domu. Je to praktické, lebo marocký muž, ak je dostatočne bohatý, môže mať až štyri manželky. A každá by mala mať vlastnú časť domu. Nekúpite štvrtinovú lásku?<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5spTTiBKtp323XVDa12QgSG0Jen1292rOeJBBQEUClJ27o5Eo8NcebECN61iCLsuSvkYtwoujz-4eHV4VT67EVj8l0G_UQ7ZNOhrHQ51pu_nbu0vVQ7jsCknyyJeyHwPr-me7pyKgaoZA/s1600/P4281029.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5spTTiBKtp323XVDa12QgSG0Jen1292rOeJBBQEUClJ27o5Eo8NcebECN61iCLsuSvkYtwoujz-4eHV4VT67EVj8l0G_UQ7ZNOhrHQ51pu_nbu0vVQ7jsCknyyJeyHwPr-me7pyKgaoZA/s320/P4281029.JPG" width="213" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">temná ulička vo Fése</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEipyWJj5epMmR9Q6BALBeGhgGTiHwm8zu24W053oo1l_HgPbsmujbdeNafZr4lJ35mdmj-l7jth0fGdGdq9STmlbnpGEFgiHNDqTf5dJZGeDcITYWDGEgcJYSYbLFJyks-XXTwZQLXOy1Pz/s1600/P4281044.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEipyWJj5epMmR9Q6BALBeGhgGTiHwm8zu24W053oo1l_HgPbsmujbdeNafZr4lJ35mdmj-l7jth0fGdGdq9STmlbnpGEFgiHNDqTf5dJZGeDcITYWDGEgcJYSYbLFJyks-XXTwZQLXOy1Pz/s320/P4281044.JPG" width="213" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">rušná ulička vo Fése</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiDSR9EUlmHVfnre6Cy2nTctNL14BDmTjtXxdqfMfmkmmoj9ASI2T-rzsWAKRNAshV_LyGVDU8qk0DLZ8FJtRKELEzopAri7tqg7aOfUxrwR2IsCcI8jtd0TvcZMcNrJC85DsYGBsqaljFB/s1600/P4281054.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiDSR9EUlmHVfnre6Cy2nTctNL14BDmTjtXxdqfMfmkmmoj9ASI2T-rzsWAKRNAshV_LyGVDU8qk0DLZ8FJtRKELEzopAri7tqg7aOfUxrwR2IsCcI8jtd0TvcZMcNrJC85DsYGBsqaljFB/s320/P4281054.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">takéto parádne nosítka vyrábajú rezbári pre nevesty</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEirbJBu1ER4kxcBvxpc7c5D6oj5x6WrLzbI4T2kYyYLqdrNuNXcM2xMfqBOHdQyjlE-tdgh1ww9gXcibQu7rCYyab2Ji7XprPUON9zX7hHtzhrqFbCEK7FlXbZca2FZ5catMwG3Gf-CwtLT/s1600/P4281064.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEirbJBu1ER4kxcBvxpc7c5D6oj5x6WrLzbI4T2kYyYLqdrNuNXcM2xMfqBOHdQyjlE-tdgh1ww9gXcibQu7rCYyab2Ji7XprPUON9zX7hHtzhrqFbCEK7FlXbZca2FZ5catMwG3Gf-CwtLT/s320/P4281064.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">nedáte si zvukovú čarodejnicu? </td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiz-w-vgWOy1j5aN3CyWxuxk8cnibHEyubgqTmzBLZXppuQd0530EDv3XnXlKCh-dUqEmLZIkcYr0Kl9rVPiOioXhIxDeAtIz3Z2t3zFOFB6KRLct3jLWuqATimat4RCrlhig9-yRCqXAbo/s1600/P4281065.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiz-w-vgWOy1j5aN3CyWxuxk8cnibHEyubgqTmzBLZXppuQd0530EDv3XnXlKCh-dUqEmLZIkcYr0Kl9rVPiOioXhIxDeAtIz3Z2t3zFOFB6KRLct3jLWuqATimat4RCrlhig9-yRCqXAbo/s320/P4281065.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">s prácou to netreba preháňať</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEijWTFzIs3beTjTKYS80RIp5ZNF16ul6YUjbk0f21mI1fdY7ZGvIftFjYJXBTlCdN7Ga3EGBVkMoL63KozyRp46cOtN13HsBc4k-_tj9UKrRn-UIkQJS2D4SGhIkJDSa_Hg46UAM9Lp9Sf-/s1600/P4291073.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEijWTFzIs3beTjTKYS80RIp5ZNF16ul6YUjbk0f21mI1fdY7ZGvIftFjYJXBTlCdN7Ga3EGBVkMoL63KozyRp46cOtN13HsBc4k-_tj9UKrRn-UIkQJS2D4SGhIkJDSa_Hg46UAM9Lp9Sf-/s320/P4291073.JPG" width="213" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">kožiarne vo Fése</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<br />
Z Fésu sme sa po dvoch dňoch, úplne vysatí od energie presunuli do púšte. Tá zas energiou kypí. Je to také zvláštne spomalenie tempa, ktoré cítite len čo vysadnete z autobusu. Od toho si nás ráno pred svitaním vyzdvihol anjel. Aspoň taký sa mi zdal muž, ktorý nás viedol v bledej tunike po hlinenej ceste cez prázdnu vyprahnutú krajinu do izby v dome, ktorý pripomínal hrad. Za domom nám ukázal vychádzajúce slnko, púšť a ťavy. Ešte v prítmí svitania nám pripravil mätový čaj na terase a hovoril tak pomaly, akoby sme mali pred sebou večnosť.<br />
Na večer sme si u neho dohodli výlet na ťavách s prenocovaním v tábore na púšti. Hnať sa počas dňa za hocičím sa ukázalo ako naozaj zbytočné. Ľudia sa počas dennej horúčavy vonku nezdržiavali, jednoducho ich nebolo nikde. Ako v meste duchov. Vlastne sa ani mne nechcelo. Úplne mi stačilo celý deň sledovať tú vyprahnutú krajinu. A večer sa prejsť a na ťave až k dunám a k západu slnka. A ráno zas preň vstať.<br />
<br />
<span style="font-size: x-small;">Tu je pár zaujímavostí, o ktorých ste možno nevedeli (lebo ja nie):</span><br />
<span style="font-size: x-small;">1. Púšť, to nie sú iba pieskové duny, ale najmä kamene a štrk. Pieskové duny tvoria len malú plochu.</span><br />
<span style="font-size: x-small;">2. Oázy sa tvoria tam, kde je piesok, lebo voda sa drží pod ním. Preto nomádi žijú na kamennej púšti, ale blízko pri dunách.</span><br />
<span style="font-size: x-small;">3. Aj na púšti občas prší, dokonca v dedinke Merzouga, kde sme boli my, zažili aj záplavy.</span><br />
<span style="font-size: x-small;">4. Púšť nie je úplne prázdna - rastú tu občas malé kríky a žijú malé pavúky, líšky, chrobáky, ale aj ryby. Takzvané púštne ryby, ktoré žijú zahrabané pod povrchov piesku.</span><br />
<span style="font-size: x-small;">5. Ťava má dvoje kolien na každej končatine. Možno by mi zoológ oponoval, ale mne sa to tak javilo, keď si na dve fázy kľakla a takmer ma prekotila pri zosadaní dopredu.</span><br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh54QqPqQUnSkmR8t_ITHuLFmOAyBkYNRz4B3CxwiMf1jLlpB0o7MXJRDBiVYIrXq3x7-XQKuBRpHtaUlkWP9TwUTc6Ah_jpKWR3mAL00EQPn41T-Dp-ih1xagsnHc-PX9CtcT3H-LkfNMM/s1600/P4301122.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh54QqPqQUnSkmR8t_ITHuLFmOAyBkYNRz4B3CxwiMf1jLlpB0o7MXJRDBiVYIrXq3x7-XQKuBRpHtaUlkWP9TwUTc6Ah_jpKWR3mAL00EQPn41T-Dp-ih1xagsnHc-PX9CtcT3H-LkfNMM/s320/P4301122.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">mesto duchov Merzouga na okraji Sahary</td></tr>
</tbody></table>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4bCvz_XlHIU_sZzOqJnJH1oIAutam3NusIgWCPxdzPvlqoOiqyzJxtTzgfjbMoW2vhO9SJQGF-A25I3pEAo3nAuJGpW9sY6E2PeVl2cZhUI2DNRHmHyL6SwTJ0VE_7Ym9nR0FhyfO3VLz/s1600/P4301126.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4bCvz_XlHIU_sZzOqJnJH1oIAutam3NusIgWCPxdzPvlqoOiqyzJxtTzgfjbMoW2vhO9SJQGF-A25I3pEAo3nAuJGpW9sY6E2PeVl2cZhUI2DNRHmHyL6SwTJ0VE_7Ym9nR0FhyfO3VLz/s320/P4301126.JPG" width="320" /></a></div>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj59SRjiLg_h4wutfXfIktt9l7kkrER3s6uvw4oxaWvCYBszA8q221UGZk1lo7aoGyyPHP6UdnTMYKdpcqOkzKzh5Glt0TQrB0jb4X4IDrPmGC_h0Nyl8usQcb8P_v4wGL6JAS7oXtCj8sL/s1600/P4301136.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj59SRjiLg_h4wutfXfIktt9l7kkrER3s6uvw4oxaWvCYBszA8q221UGZk1lo7aoGyyPHP6UdnTMYKdpcqOkzKzh5Glt0TQrB0jb4X4IDrPmGC_h0Nyl8usQcb8P_v4wGL6JAS7oXtCj8sL/s320/P4301136.JPG" width="213" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">náš camelman</td></tr>
</tbody></table>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgtlZ1E_yx9YaLpY6aciPwTGtWVx4BHZyfrYNCgZro2e7GMWX1OReE-MJmIX2J9C2MVOJWH-E3_5OyyfGbNjZ0ySolg_EuVVaCbzEJCBWZS7i8w-UPugIR7it0mIxcIghdhfhygEMxPU5EH/s1600/P4301181.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgtlZ1E_yx9YaLpY6aciPwTGtWVx4BHZyfrYNCgZro2e7GMWX1OReE-MJmIX2J9C2MVOJWH-E3_5OyyfGbNjZ0ySolg_EuVVaCbzEJCBWZS7i8w-UPugIR7it0mIxcIghdhfhygEMxPU5EH/s320/P4301181.JPG" width="320" /></a></div>
<br />
Ďalšou etapou na našej trase bola úžina Gorges du Todra. Čeveno hnedé skaly ukrývali obľúbenú lokalitu pre lezcov aj riečku, ktorá pretekala úžinou a ponúkala miestnym výborné miesto pre nedeľný piknik. Na to si z domu doniesli koberec aj matrace, ktoré si rozložili priamo na skalách. A ako im bolo dobre (úzkostlivú starostlivosť a neustále čistenie kobercov a zvláštny vzťah k nim pozorujem aj u jedného nášho slovenského etnika - zvláštne čo tá farba pokožky všetko ovplyvní :).<br />
V skoré ráno sme sa tu vybrali na okružnú túru s dvojicou z Poľska. Príznačne pre našu stredoeurópsku náturu sme sa spoľahli sami na seba a odmietli sme sprievodcu. A potom sme sa väčšinu cesty držali španielskej skupinky, ktorá ho mala, lebo cestička nebola vždy jednoznačná. Počas cesty sme narazili na nomádsku osadu, čo bol pre mňa hádam najsilnejší zážitok z celej cesty. Boli to ľudia ako z iného sveta - v jednoduchom oblečení, ako príbytok mi slúžili improvizované jaskyne, zrejme takmer jedinou potravou im boli kozy, ktoré tu na horách pásli na rozmaríne, a tak som mala pocit akéhosi stretnutia tretieho druhu. Pozorovali sme ich len z "bezpečnej vzdialenosti", ako divé zvieratká. Nechcelo sa nám vstupovať a narúšať ten nedotknutý svet, hoci skupinka Španielov sa nechala pozvať na mätový čaj, tzv. berberskú whisky.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhbYl7IiH0BryN9dKz-zzGs4C0gjnZqMJ792h-J2tH0AkNK8LLpe-3U1rmKO1yD8WEksO3VlGiykCQBXbevbygMc9K_jyUczC25wVpPonVP9DcdreRLRqCqbZrjT5r0hyphenhypheniafaNgRyElSZ_c/s1600/P5021226.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhbYl7IiH0BryN9dKz-zzGs4C0gjnZqMJ792h-J2tH0AkNK8LLpe-3U1rmKO1yD8WEksO3VlGiykCQBXbevbygMc9K_jyUczC25wVpPonVP9DcdreRLRqCqbZrjT5r0hyphenhypheniafaNgRyElSZ_c/s320/P5021226.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">nomádka</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhye-wBE5-pnrSIn9mdw1NQVtrjUFkvv4xTTkgAKMvOlxHvFIU5WPhxB8T-jZ_SQ-8Xnrue1dNMo1jbKoFQJOEVo4Df0Rl6Ls9r9AY97XGGf7bAJgehtW6yNBScj5o5fepUhkahTlh4eZt8/s1600/P5021245.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhye-wBE5-pnrSIn9mdw1NQVtrjUFkvv4xTTkgAKMvOlxHvFIU5WPhxB8T-jZ_SQ-8Xnrue1dNMo1jbKoFQJOEVo4Df0Rl6Ls9r9AY97XGGf7bAJgehtW6yNBScj5o5fepUhkahTlh4eZt8/s320/P5021245.JPG" width="213" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">nomádska osada</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Cez horské priesmyky Vysokého Atlasu sme sa ešte v ten deň vydali na
dlhú cestu. Našim cieľom bolo mestečko pri Atlantiku, Essaouira. Až do
posledného momentu "niektorí z nás" verili, že si tu poležia na pláži a
okúpu v oceáne. V Essaouire (alebo v preklade Meste vetra) bolo ale
skutočne veterno a hádam o 10 stupňov menej, na ako sme si zvykli v
iných častiach krajiny. A tak sme ostali cudne zahalení, tak ako sa na
túto krajinu patrí. Treba však povedať, že väčšina európskych turistov
je buď otužilých, alebo len nedostatočne vychovaných. Rešpekt a ohľaduplnosť k moslimskej kultúre hostiteľov im veľa nehovorili, spokojne sa špacírovali po promenáde polonahí ako doma. Hoci oceán sme si neužili, za to chutné grilované ryby aj zažívacie problémy a drhnutie kože v marockých kúpeľoch hammám áno. Jediné lákadlo, ktorému sme v čarovnom namodro natretom mestečku odolali, boli marihuanové a hašišové happy cakes, ktoré tu vysmiati domáci predávali na každom rohu.<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjqbgQs1HvGz5LZT73wMhxfmO_hR9But6CuDJ1-dXT0CTvbBjtIXIm0FyU6_mK2abD_lWkDkew0mlNJIOVcFtvwupM2Fq-4Vs2KyAgzr0pSRXFDU_GozYidkbW8jJB8Qrqvynbl8BWgzsFj/s1600/P5051304.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjqbgQs1HvGz5LZT73wMhxfmO_hR9But6CuDJ1-dXT0CTvbBjtIXIm0FyU6_mK2abD_lWkDkew0mlNJIOVcFtvwupM2Fq-4Vs2KyAgzr0pSRXFDU_GozYidkbW8jJB8Qrqvynbl8BWgzsFj/s320/P5051304.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">prístav v Essaouire</td></tr>
</tbody></table>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhtdYw7VuMf9JmR07wAOV0wPoBHqX91uf8kVuZsv8s5TZCG8JzHbbOjzz-3gTjYy0J-7Z4i9YeqI0VF8peshhTT0Ym_aKjlgcLvp8WsjMVY9-5l_E6SwIJ5zxwz-_a9xZNH5lXznvPwVglN/s1600/P5051306.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhtdYw7VuMf9JmR07wAOV0wPoBHqX91uf8kVuZsv8s5TZCG8JzHbbOjzz-3gTjYy0J-7Z4i9YeqI0VF8peshhTT0Ym_aKjlgcLvp8WsjMVY9-5l_E6SwIJ5zxwz-_a9xZNH5lXznvPwVglN/s320/P5051306.JPG" width="320" /></a></div>
<br />
Návštevu miest sme v Maroku vyslovene potrebovali striedať s aktivitami v prírode. Neustále odmietanie ponúk každého druhu a odpovedanie na neodbytné otázky nás unavovalo. V arabskom svete to ale asi treba čakať a obrniť sa. Preto sme sa po Essaouire vybrali k siedmim vodopádom na úpätí Atlasu. Najväčším zážitkom bola cesta minibusom do dedinky Setti Fatma, kde nás vyberač poplatku za lístky hneď na začiatok typicky oklamal. O klamstve sme vedeli, ale nedokázali sme s ním nič urobiť. Všetci cestujúci s nami preto cítili solidaritu a cestou späť s sme s nimi už boli starí známi kamoši. Jedna rozprávková babička mi dokonca venovala papierovú vreckovku s jahôdkovou potlačou. Neverím, že by vás to tiež nedojalo. A s mladým medikom sme si dobre pokecali o tom, že kde to Slovensko vlastne je, či na Vianoce stále sneží tak, ako je to v amerických filmoch a či našim sekundárnym jazykom je angličtina alebo francúzština.<br />
Túra k vodopádom nám pripomínala túru v Slovenskom raji, keď kráčate hore po prúde rieky a naspäť idete po hrebeni. S tým rozdielom, že na konci cesty pred nástupom na chodník na hrebeni bolo treba zdolať ešte poslednú skalu. Bez rebríka to ale nebolo možné. Pod skalou stál podnikavý Marokánec s rebríkom v ruke a vyberal poplatky za skupinu. Kto nezaplatil, mohol sa vydať späť dolu riekou.<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgS6H2enB9IzQbi3I2vTvpj7Pefeajq2eDmm1ipeVEAxAWciMtMkgaxOP50a6nqwDTOxGXB1OzOnrs_GD1xcD_9J0NogYs9Mm4gK99xd149vxwtTkxHJNj7PA5N4z46bdm-8xXqKs5YEx4X/s1600/P5071333.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgS6H2enB9IzQbi3I2vTvpj7Pefeajq2eDmm1ipeVEAxAWciMtMkgaxOP50a6nqwDTOxGXB1OzOnrs_GD1xcD_9J0NogYs9Mm4gK99xd149vxwtTkxHJNj7PA5N4z46bdm-8xXqKs5YEx4X/s320/P5071333.JPG" width="213" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">čerstvý pomarančový džús tu zoženite dekoľvek</td></tr>
</tbody></table>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5Q5TPvNAlio9lbwQURRaI0JChzJNL2imRsbRwd03ECZFt34ngswgGLp2KuZk4Vw5tY5hqKof_zdftYITs9MrgVyn4XgGrNJB6x_NmMigAmaRK3hdZvNA6EUZ4yamb-829qrUEpJc0V3Sb/s1600/P5071354.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5Q5TPvNAlio9lbwQURRaI0JChzJNL2imRsbRwd03ECZFt34ngswgGLp2KuZk4Vw5tY5hqKof_zdftYITs9MrgVyn4XgGrNJB6x_NmMigAmaRK3hdZvNA6EUZ4yamb-829qrUEpJc0V3Sb/s320/P5071354.JPG" width="213" /></a></div>
<br />
Poslednou zastávkou na našej ceste bolo bájne kráľovské mesto Marakéš. Jeho dušou je mešita Kutubíja, odkiaľ muezín 5krát denne odrieka Alaaaaaahu akbar tak naliehavo a srdcervúco, až máte na rukách zimomriavky. Ja som sa tešila na každú modlitbu muezína azán kdekoľvek v krajine, no tu pri Kutubiji to malo predsa len najsilnejšiu atmosféru. Srdcom Marákešu je námestie Djama el Fna, kde sa koná celodenný a celoročný festival. Inak neviem nazvať tie neustále melúce sa davy, vystúpenia pouličného divadla, zaklínačov hadov, predavačov všeličoho možného aj nemožného, veštice, umelkyne maľujúce hennou, hudobníkov a stánky s pomarančovými džúsmi a jedlom. Tie sa objavili vždy navečer ako huby po daždi a lákali zákazníkov všetkými svojimi schopnosťami. Na turistov očividne najlepšie fungovalo, ak sa im prihovorili v ich rodnom jazyku. Vedeli vás okamžite zamerať a na základe tváre, vlasov, chôdze a prízvuku dokonale identifikovať. Tie otrepané frázy majú nacvičené snáď v každom jazyku sveta. Spoko Maroko! Hneď ako si vás naklonili začali spievať a tlieskať a vy ste celý paralyzovaný týmto výjavom aj voňavými výparmi z grilov nedokázali ujsť. To, čo vám stánkari na Djame vedia sľúbiť, to by vám nikto nedokázal splniť. Podobne je to s umelkyňami s hennou. Lepšie povedané bosorkami. Ani neviete ako, a pri chvíľkovej nepozornosti vám schytia nejakú končatinu a pokreslia ju tmavou prírodnou farbou. Henny sa nezbavíte najbližšie dva týždne a panej so záhadnou šatkou cez tvár a iste umeleckou dušou dovtedy, kým náležite nezaplatíte. Ich čierne oči by vás hádam dokázali prekliať, preto sa radšej opäť podvolíte. A tak to ide až dovtedy, kým máte prázdne vrecká. Našťastie, pre nás bol Marákeš poslednou stanicou.<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjD8iFEcopkACLkHxO9YpoktV9ov1M4EAPduRDQLJfYSebf-lPpwavRDD8s2LSMotNQ0eeUxFSMwVClF349GUULgMyKQtORoamrYgHnAeXCokt5anUCcpV35HyaSDdmAkn7yWsGcvyzo4Qt/s1600/P5081367.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjD8iFEcopkACLkHxO9YpoktV9ov1M4EAPduRDQLJfYSebf-lPpwavRDD8s2LSMotNQ0eeUxFSMwVClF349GUULgMyKQtORoamrYgHnAeXCokt5anUCcpV35HyaSDdmAkn7yWsGcvyzo4Qt/s320/P5081367.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">námestie Djama el Fna cez deň</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi6JrNH0JtVBAiddjmie3iOq1FrC9jMm6NaF-mRP4f2ZRaXEpWCM8vmPfzlQGx3iI_KRKVKIoOw2RiXtLT1fnUrjR55o8hhTxgEzmJKJMnrdoaKPR4jtdUT7PAnghTirY9pQo0CZoQM2nep/s1600/P5081369.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi6JrNH0JtVBAiddjmie3iOq1FrC9jMm6NaF-mRP4f2ZRaXEpWCM8vmPfzlQGx3iI_KRKVKIoOw2RiXtLT1fnUrjR55o8hhTxgEzmJKJMnrdoaKPR4jtdUT7PAnghTirY9pQo0CZoQM2nep/s320/P5081369.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">predavači pomarančových džúsov</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgqNSJ836moo7_gsyrAbmM8PsRrxDQH04ArTi4vM5BM6oxwKhfWU8kgZsIQknn_SCeHmfSUmM9I4Clk7JDeV87CSwKk-Srck84qd-N1f07hl0kLB6wGVpvOYO1O3d7HDq5CZuePAixqRzfq/s1600/P5081383.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgqNSJ836moo7_gsyrAbmM8PsRrxDQH04ArTi4vM5BM6oxwKhfWU8kgZsIQknn_SCeHmfSUmM9I4Clk7JDeV87CSwKk-Srck84qd-N1f07hl0kLB6wGVpvOYO1O3d7HDq5CZuePAixqRzfq/s320/P5081383.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">záhrada Yves Saint Laurenta, ktorý Marákeš miloval, žil a tvoril tu</td></tr>
</tbody></table>
Nakoniec pridávam bonusovú fotku z kempingu na letisku Rím Ciampino, kde sme na ceste späť prestupovali a kde sme nenašli miesto na sedenie. Letiská majú pre mňa vždy osobitnú, vzrušujúcu atmosféru. Baví ma sledovať tých rôznorodých ľudí a predstavovať si kam a za čím idú. Aký život ich čaká, ako sa obliekajú, akú majú prácu, na čo sa tešia a čo ich môže trápiť. Na maličkom letisku v Ciampine sme si tento raz však našli inú zábavku.<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhZCv3yu77O8eyWErXdZkaUnfn09Z4u-Nj41o3VLdCjSaIh1T9hnvC3nyOFE3kEuHW9-J4KnDvtVCZkRkbjdawexCqMG8RxasZZN0Z4SPDu_aAZrCY_ssa_4CV0BBzfNovMIMb5pKITw2ZB/s1600/P5091391.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhZCv3yu77O8eyWErXdZkaUnfn09Z4u-Nj41o3VLdCjSaIh1T9hnvC3nyOFE3kEuHW9-J4KnDvtVCZkRkbjdawexCqMG8RxasZZN0Z4SPDu_aAZrCY_ssa_4CV0BBzfNovMIMb5pKITw2ZB/s320/P5091391.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">kemping / piknik na letisku</td></tr>
</tbody></table>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: left;">
<br /></div>
</div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-24237089929027615822014-10-07T01:25:00.002+04:002014-10-07T11:24:50.796+04:00Medové kari týždne na Cejlóne<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="MsoNormal">
Začalo sa to asi pred rokom. Jakub mi vo výpredaji kúpil
Filanov cestopis so sľubným názvom Tajomstvo Budhovho úsmevu. Zhltla som ju na
posedenie, rovnako ako neskôr on. Takto sa začala naša platonická láska k ostrovu
v Indickom oceáne, vzdialenému od rodnej hrudy asi 9000 kilometrov. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
S Jakubom má človek proste šťastie. V čase, keď
sme sa dohadovali, kam pôjdeme na letnú dovolenku, sme odušu prehľadávali internety. Nevedeli sme sa zhodnúť. Ja som
tvrdošijne trvala na tom, že chcem ísť niekam do „stanu“. Nie pod stan, ale DO
stanu. Teda Uzbekistanu, Kazachstanu a podobne. Niekdajšieho festivalového
nadšenca Jakuba som však pre túto možnosť nevedela nadchnúť. Po toľkých
festivaloch má už asi stanov dosť. Kdesi na pozadí sivej kôry sme však stále
nosili Srí Lanku. Letenky sme si však nemohli dovoliť. Až do chvíle, keď sme
natrafili na nesprávnu tarifu na letenky na náš zasnúbený ostrov, zhruba za
polovičnú oproti bežnej cene. Okamžite sme si ich zakúpili a už len tŕpli,
aby nám niekto z Emirates nezavolal, že tudy cesta nevede.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Nestalo sa a tak sme pred dvoma týždňami vyrazili na
našu cestu, okrem iného svadobnú. Naľahko sme sa zbalili do ruksakov, vzali len
to najnutnejšie a nezabudli sme na dezinfekčnú vodku. Tá sa nám neskôr
stala osudnou, lebo sme ju zabudli po ránu užívať a neskôr sme si ju v jeden
večer rozdelili s domácimi a tak sme sa žalúdočným problémom nevyhli. To
nám vcelku nalomilo zdravie, z čoho sa poniektorí z nás liečia
doteraz. Z malej lekárničky, ktorú sme si vzali "pre každý prípad" sme nakoniec ochutnali takmer zo všetkého.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Poďme ale po poriadku. Cestou na Srí Lanku sme dostali hneď
pár faciek. Prvú po prílete do Dubaja a druhú do Kolomba na Srí Lanke.
Vedeli sme, že v trópoch je teplo a vlhko, avšak táto intenzita nás
na chvíľu odrovnala. Po chvíľke si však človek zvykne, možno aj vďaka tomu, že
to zdraviuprospešne strieda s chladničkovou teplotou v klímou vybavených
miestach. Ja som ďalšiu facku dostala na pri kontrole pasu, kde nad colníkom
jasne svietil nápis „prechovávanie drog je trestané smrťou“. Niežeby som
nejaké prechovávala, ale po všetkých tých filmoch zvykne byť človek trochu
paranoidný. Netreba však brať všetky nápisy hneď vážne. Napríklad ten, ktorý v dopravných
prostriedkoch vymedzoval miesta na sedenie pre „klerikov“, teda žiarivo
oblečených mníchov, sme veselo ignorovali. Na pozastavenie sa mi skôr zdal
ten, ktorý označoval „toalety len pre cudzincov“. Zvlášte. Asi aj preto sa Jakub najviac domov tešil na náš domáci záchodík. Ten je vraj vždy najlepší. Keby ste sa na to opýtali domácich, že čo je to za hlúposť takáto diskriminácia do vlastných radov, určite by sa len usmievali a kývali hlavou do všetkých strán ako zvonček. Ako obyčajne. Tamilci aj Sinhálci, dve etniká žijúce na Cejlóne, sú neuveriteľne pokorní, úslužní až podraďujúci sa ľudia. Myslím, že tieto vlastnosti v nich ostali najmä kvôli ich minulosti portuglaskej, neskôr holandskej a britskej kolónie. A ostali v nich zakorenené hlboko a nadlho, veď svoju nezávislosť získali v roku 1948. Aj my môžeme len hádať dokedy ostaneme poznačení mentalitou ktorú Slovensku priniesol iný režim.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Ako prvé sme teda navštívili najväčšie mesto krajiny Kolombo
(pozn: ani mnoho domácich netuší, že toto niekoľko miliónové mesto nie je
hlavným. Ak je aj vašou záľubou učiť sa názvy hlavných miest, toto bude pre vás
istotne lahôdka: Sri Jayawardenapura – Kotte. V podstate ide o predmestie
Kolomba, ktoré vás nijako zvlášť neohromí). Kolombo je silnou zmesou kadečoho.
Zápach sa tu mieša s intenzívnou jazmínovou vôňou, ktorá sa vám votrie do
nosných dierok až k mozgu, vizuálny smog v uliciach mesta s gýčovitosťou
chrámov, pompéznosť budhistických a hinduistických obradov s úplnou
jednoduchosťou obyvateľov mesta, neodbytné otázky s úprimných úsmevom a nekonečnými
pozdravmi, či zádumčivé budhistické oooooom s hlukom a trúbením tuk-tukov.
Že čo je to tuk-tuk? Najpraktickejší dopravný prostriedok na svete.
Motorizovaných taxi trojkoliek je po celej krajine ako mravcov. Mám
pocit, že tuk-tukár tu musí byť najčastejšie povolanie.
Tuk-tuk vás prevezie veľmi rýchlo, niekedy až životu nebezpečne, všade tam, kde
potrebujete. Dodá vám aj pocit slobody. V tuk-tuku sa totiž nemáte ako
istiť, zatvoriť okienko, či dvere. Veziete sa skoro ako na bicykli.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Naše prvé stretnutie s lokálnou stravou nás úprimne
veľmi nenadchlo. Po celom dni na lietadlových polotovaroch sme túžili vložiť do
úst niečo teplé. Nemysleli sme tým však hneď pálivé. Veru, museli sme sa dosť
premáhať, aby sme do seba aspoň čo to dostali. Človek sa najlepšie učí na
vlastných chybách – poučenie teda znie: nezabudnúť si vždy pýtať „trochu menej
pikantné“. Potom si už kari začnete vychutnávať a to rovno spolu s čerstvými
ovocnými šťavami od výmyslu sveta. Ovocie tu totiž rastie namiesto buriny.
Kokosové a banánové palmy stretávame po ceste celou krajinou. Rastú úplne
všade. Stačilo by sa len natiahnuť. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Hneď na začiatku musíme prelomiť jedno klišé. Predstavovali
sme si totiž, že ak je na Srí Lanke teplúčko ako u nás v lete, je to
akoby u nich bolo leto po celý rok a do toho sme si zarátali aj dĺžku
slnečného svitu. A to sme sa veľmi pomýlili. Slnko tu svieti takmer
presných dvanásť pre rovník príznačných hodín, o šiestej večer už teda
začína byť pomaly ale isto tma. Museli sme tomu teda značne prispôsobiť
harmonogram, keďže potom sme sa už často necítili úplne bezpečne (nie že by sme
verili, že nám tieto usmievavé stvorenia budú chcieť ublížiť, v tme však
ich čierne tváre predsa len vyzerajú o čosi strašidelnejšie), alebo v uliciach
už nebolo osvetlenie, alebo proste pršalo, tak ako takmer každý deň poobede. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Našou ďalšou zastávkou bolo Kendy. Duchovné centrum krajiny.
Sám Budha tu totiž zanechal svoj ctený zúbok. Boli sme sa naň dokonca pozrieť – na pár sekúnd
sme si ho mohli PREDSTAVIŤ za eskortou mníchov, dvoma pármi sloních klov a po
pokrievkou zlatých zvonov. Aj tak to stálo za to. Večerná „púdža“ prilákala
veľké množstvo v bielom oblečených veriacich, ktorí sa pred zhliadnutím
zubu dlho hĺbavo modlili a pokorne bozkávali rekvizity, na aké si len
spomeniete. Od vyšívaného šálu, cez čosi zabalené v alobale až po
bielo-zlatý dáždnik. Najväčším duchovným sviatkom roka je tu festival Esala
Perahera, na ktorý sa tanečníci, bubeníci aj krotitelia slonov pripravujú po
celý rok, aby sa potom predviedli plnofarebne a vo všetkej kráse. My sme
mali možnosť malej ochutnávky na večernom vystúpení v miestnom „kulturáku“.
A na záver chlapci pobehali aj po žeravom uhlí, aby dokonale uspokojili
všetky chúťky turistov. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Dosť bolo kultúry, vybrali sme sa do hôr. Vo výške okolo
2000 m nad morom v meste Nuwara Elija a Ella sme sa už museli
poriadne obliecť. V typickom anglickom počasí sa tu pestuje čajovník. Je
úplne všade naokolo. Zberačky čaju jednotlivé lístky trhajú v strmých kopcoch
ručne na pálivom slnku aj nekonečnom daždi, denne ho niekoľko krát zvážajú do továrne,
kde ho zas sušia, fermentujú, triedia... Dá to naozaj veľké množstvo práce, aby
vznikla lahodná šálka čaju. Ten vám tu ponúknu na každom kroku, vždy pravý
čierny cejlónsky s mliekom a cukrom. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
Ani neskôr sme tu nemali núdzu o spojenie s prírodou.
Priamo na ceste sme stretli opice, čo práve vykrádali niečí ruksak,
samovražednú korytnačku, ktorá sa práve chystala smerom k frekventovanej križovatke
a v noci v domčeku pri pláži sme sa budili na vreskot netopierov
a spev vtákov. V noci na pláži sme videli, ako meter veľká
štyridsiatnička Kareta obrovská liahne svoje vajíčka, aj to, ako sa z iných
vajíčok vyliahlo asi 60 malých korytnačiek, ktoré okamžite inštinktívne vyrazili
priamo do oceánu, kam patria. Skutočný zázrak prírody. Najviac nás však
uchvátili slony. Ani sme si nepredstavovali, že kráčajú tak elegantne a potichu,
že majú taký smutný výraz tváre a že sa vedia tak nežne škrabkať v uchu
a ovlažovať vodou. A koľko im to dá práce zjesť svoju stovku kíl
potravy denne, ak sa si ju musia opatrne trhať ťažkým chobotom! <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<br />
<div class="MsoNormal">
Keď nás už zážitky aj choroba zmohli, našli sme si na juhu
krajiny len pár metrov od takmer opustenej pláže drevenú chatičku. Tak takto
vyzerá tropický raj? Farebné loďky vyrážajúce skoro ráno na oceán, palmy
nakláňajúce ponad neutíchajúce vlny a jemný biely piesok. Najmä ráno nám
spoločnosť robili len priateľské potulné psy a malé, takmer priesvitné
kraby. Návrat späť je však neoddialiteľný. Poslednou našou zastávkou je už len
mesto Galle, ktoré je ideálnym prechodom do Európy. Jeho úzke uličky nám až
šokujúco pripomínali talianske či chorvátske mestečká. Čulý turistický ruch,
krásne koloniálne stavby a kontinentálne jedlo nám hlasno pripomínali čas
návratu. Už len 36 hodín cesty a sme doma! Cesty späť do prítomnosti. <o:p></o:p></div>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhKeqQl9nDbgze22VhiwsFe7Ys56ibEXaOZXbS8LkKXg4LSQXZ-e-Yn3wxgEVqyGwhcmYzGM9iea7eq05OlGj8wU-3QfyagOQINX3I9rhD4NN12ZdNwrUbFXX8I6YYqyOvQcrKOu2LPo1QU/s1600/P9240006+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhKeqQl9nDbgze22VhiwsFe7Ys56ibEXaOZXbS8LkKXg4LSQXZ-e-Yn3wxgEVqyGwhcmYzGM9iea7eq05OlGj8wU-3QfyagOQINX3I9rhD4NN12ZdNwrUbFXX8I6YYqyOvQcrKOu2LPo1QU/s1600/P9240006+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">žena v sárí v Kolombe</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhlBcaW8HSbRVwovfYwunPxKrZOiIqsRUOfZMSkPeFKKBHU_HLoET0JAlBJvbZV8KUz9pBQQlHFunL7h9K9TYvjDGSWj2h9jhL-os8rsPdqP2objMv1nJCAY27UzVk9iAiZu9IDTkqrHpI1/s1600/P9240035+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhlBcaW8HSbRVwovfYwunPxKrZOiIqsRUOfZMSkPeFKKBHU_HLoET0JAlBJvbZV8KUz9pBQQlHFunL7h9K9TYvjDGSWj2h9jhL-os8rsPdqP2objMv1nJCAY27UzVk9iAiZu9IDTkqrHpI1/s1600/P9240035+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">obchodík s ovocím</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEigCM15s5PrMHYQNmVfp3oBWGIBP3M8Ewd9Dpkhs4u0dVAvW5IcMiu2j3mviQRf7j7AcyEsS-gRV5lmRSdSDXkPV6qe8YNqPqQ9hkciY1SZCVT3iDCqtGOTmACv5c8oY0HQnf7t4pIwXfvs/s1600/P9260123+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEigCM15s5PrMHYQNmVfp3oBWGIBP3M8Ewd9Dpkhs4u0dVAvW5IcMiu2j3mviQRf7j7AcyEsS-gRV5lmRSdSDXkPV6qe8YNqPqQ9hkciY1SZCVT3iDCqtGOTmACv5c8oY0HQnf7t4pIwXfvs/s1600/P9260123+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">mnísi v Kendy</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgjy7RVj9F5XFDL2jr-9H7bYR2vZvLpDVhatVQfO-0Kr7yXIYI0Zj3206OtRx-JK-WjyWCaCEjpRyJquE0ByQqVMVsHi7IjhRLh2xm_GK3ZmzpNqys6TvYWRWCC5rJ4Tp_SfENMOJfMfJyo/s1600/P9260157+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgjy7RVj9F5XFDL2jr-9H7bYR2vZvLpDVhatVQfO-0Kr7yXIYI0Zj3206OtRx-JK-WjyWCaCEjpRyJquE0ByQqVMVsHi7IjhRLh2xm_GK3ZmzpNqys6TvYWRWCC5rJ4Tp_SfENMOJfMfJyo/s1600/P9260157+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">tanečníci v Kendy</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg68jq9Cr5d3mb04A6dD4tD9SBz2BIIxTIVzS09a9yqsw4MaEav953ZWAhsiu8rIOCrl2-yEljfpc5mlcAPnUbTK8QRiFxWMdWA5vpkkpwFF-K6Gy0cYUom2RX5Fz53P1ZQg0OquHg0d2Tr/s1600/P9260181+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg68jq9Cr5d3mb04A6dD4tD9SBz2BIIxTIVzS09a9yqsw4MaEav953ZWAhsiu8rIOCrl2-yEljfpc5mlcAPnUbTK8QRiFxWMdWA5vpkkpwFF-K6Gy0cYUom2RX5Fz53P1ZQg0OquHg0d2Tr/s1600/P9260181+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">chrám Budhovho zubu</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjU-x1CMKQrHt_GtknLe4u1e7SNAdG0SUZJf11nWL5qqgruk18qg6q-MxKxMDPrxZlK4ye5PgGjNC2Wal_H7fAF-nZMxdrM4OZhNlm9rvbdR_UiCHU50fYgTbeAbZsoMPdkNQRaMdbRbScl/s1600/P9270200+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjU-x1CMKQrHt_GtknLe4u1e7SNAdG0SUZJf11nWL5qqgruk18qg6q-MxKxMDPrxZlK4ye5PgGjNC2Wal_H7fAF-nZMxdrM4OZhNlm9rvbdR_UiCHU50fYgTbeAbZsoMPdkNQRaMdbRbScl/s1600/P9270200+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">na železničných staniciach sa zastavil čas</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjrweUidy03PYdn99cPfPNhcrikUhYf4VVGEK_9TLF_flukWKUzYh648_7JD8BwYyFk1MFNrKAIQDjIeEWhAgLsLocE-KlaXiT1uxGLV8ZsXEniJF0l2onF6EfLFuGuDWA8YZ7Jf4XRJPIA/s1600/P9270231+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjrweUidy03PYdn99cPfPNhcrikUhYf4VVGEK_9TLF_flukWKUzYh648_7JD8BwYyFk1MFNrKAIQDjIeEWhAgLsLocE-KlaXiT1uxGLV8ZsXEniJF0l2onF6EfLFuGuDWA8YZ7Jf4XRJPIA/s1600/P9270231+-+k%C3%B3pia.JPG" height="320" width="234" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">čajovníkové vence a pomazanie na čelo na privítanie</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiMmLRbmppmEW4Rupj5Tx3RC7pYRCOet_ebRgks4oWyp61Is9Ez6Hume1D1aT2EYouw4RtiNFMebHNh0gLNvisI__VK8L6Svu_yELvfU1YXFF3swU4IRv8wKI31GHdrwhfLHiOpAimxzAiC/s1600/P9280384+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiMmLRbmppmEW4Rupj5Tx3RC7pYRCOet_ebRgks4oWyp61Is9Ez6Hume1D1aT2EYouw4RtiNFMebHNh0gLNvisI__VK8L6Svu_yELvfU1YXFF3swU4IRv8wKI31GHdrwhfLHiOpAimxzAiC/s1600/P9280384+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><br /></td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjOhWHNgUZ-ZFyZBNv6VNCwi5hpQWbqHkfCKZcoD8NWTPTHTTbure5yaXfCKOzj4-h_2wf4VJRh0kCeV_hy7uwzg2VtroAV2o9iKxCBy1R684sXoCB0CMhT296fgL5XAHhyphenhyphenBFWLhk7ZFct1/s1600/P9290420+-+k%C3%B3pia.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjOhWHNgUZ-ZFyZBNv6VNCwi5hpQWbqHkfCKZcoD8NWTPTHTTbure5yaXfCKOzj4-h_2wf4VJRh0kCeV_hy7uwzg2VtroAV2o9iKxCBy1R684sXoCB0CMhT296fgL5XAHhyphenhyphenBFWLhk7ZFct1/s1600/P9290420+-+k%C3%B3pia.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">so zberačkou čaju</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhaC89eQ09tVdZmEWFhzIDyvpQKejOoSFUzNLY7JpglSElNc9eMc14PlwsUe2n-PZrD6U6SIFj0rwW6SUxh262ylLv7giLTxnpmKSDB0h0h5eZ48HVPlIoN26_QygN-BuINUnmwQZiJBtb5/s1600/P9290500.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhaC89eQ09tVdZmEWFhzIDyvpQKejOoSFUzNLY7JpglSElNc9eMc14PlwsUe2n-PZrD6U6SIFj0rwW6SUxh262ylLv7giLTxnpmKSDB0h0h5eZ48HVPlIoN26_QygN-BuINUnmwQZiJBtb5/s1600/P9290500.JPG" height="240" width="320" /></a></div>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjONjdSL7lbWGuMzMfw2KhFa-NsuxG7IQI9TMmnhAcQ6yTb5-5xkAfnvQ3izRR-sglSxMtK0U2-LdRz0l0IIE2cFrmqFBnHkSBEX_seK_cVw9Iq8vUH4vkCD4yo0RF7xzBMSHGquMJupVNE/s1600/P9290526.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjONjdSL7lbWGuMzMfw2KhFa-NsuxG7IQI9TMmnhAcQ6yTb5-5xkAfnvQ3izRR-sglSxMtK0U2-LdRz0l0IIE2cFrmqFBnHkSBEX_seK_cVw9Iq8vUH4vkCD4yo0RF7xzBMSHGquMJupVNE/s1600/P9290526.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">od týchto tetušiek som si kúpila takýto krásny šál</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjhwCt7YQh0IvJzgTuES4WMuCs6CAaGWbwsEZTn1o8ZzE7ryGxnF7JCtaH-BZ_VEYqpmjbfckwagv2ZU47CyBWiZsi0_UwsV1EWnbZ5Tp8WlOuWllOsf7ty4mZQd9YHrHuiTZQZDvOE8DFF/s1600/PA010596.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjhwCt7YQh0IvJzgTuES4WMuCs6CAaGWbwsEZTn1o8ZzE7ryGxnF7JCtaH-BZ_VEYqpmjbfckwagv2ZU47CyBWiZsi0_UwsV1EWnbZ5Tp8WlOuWllOsf7ty4mZQd9YHrHuiTZQZDvOE8DFF/s1600/PA010596.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">naša pláž</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjooKnF-YV54KXGeZQ9wklXV3IR-Z73eE1hhBZZIthW8-ND10Q8K6ZR6BktMe0WrCtcXrWoGQ7K3TUb05vKYE6qsmFOnb9xUAMzdGltpLKGc64OmC4lcnidLZ9PcLtzFh6ThgADm9ZuLjnG/s1600/PA020687.MOV" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjooKnF-YV54KXGeZQ9wklXV3IR-Z73eE1hhBZZIthW8-ND10Q8K6ZR6BktMe0WrCtcXrWoGQ7K3TUb05vKYE6qsmFOnb9xUAMzdGltpLKGc64OmC4lcnidLZ9PcLtzFh6ThgADm9ZuLjnG/s1600/PA020687.MOV" height="179" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">na silných vlnách sa plávať nedalo, preto sme si našli lepšiu zábavku</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi4a6C4hdmAJtiiBNBP2H7PZ1hNOCTzsgG_uD3s2CxMG1epcc_7uEAQ1-AKbNYeLiMH33Fn6PHtKHdMVHYR9lMMe-DgOGXRX_tcFhLmkn7Y-wlJ4fMKDyjgcdYaRglLEugLz3QlZorrk449/s1600/PA030732.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi4a6C4hdmAJtiiBNBP2H7PZ1hNOCTzsgG_uD3s2CxMG1epcc_7uEAQ1-AKbNYeLiMH33Fn6PHtKHdMVHYR9lMMe-DgOGXRX_tcFhLmkn7Y-wlJ4fMKDyjgcdYaRglLEugLz3QlZorrk449/s1600/PA030732.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Jakub vs. Budha</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgbtCvte-31ld6u2Pdmi-cFyJ2AHUhIIzElPvDU-nNnIL0fLA9tygwU2h4R1WtxSuOlNzC_EHXUWjoNC4uGX3QeiWQsVYCFMT-sLltDcr_ep8jKftfS_HDLTiicOV73k82QA2UyWx62WG9_/s1600/PA030757.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgbtCvte-31ld6u2Pdmi-cFyJ2AHUhIIzElPvDU-nNnIL0fLA9tygwU2h4R1WtxSuOlNzC_EHXUWjoNC4uGX3QeiWQsVYCFMT-sLltDcr_ep8jKftfS_HDLTiicOV73k82QA2UyWx62WG9_/s1600/PA030757.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">tzv. koloví rybári vraj už chytajú len naoko pre turistov</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhVlDVn6YoyVOh5xWkPIXB6Wuk1NjC1KS8eGVpXC08E4YoJrsCIOq3Ox183k7j7UO0gaulD3OmpzMaLi_SagO81rXCrBZbolelp1CZ7mIk6gqIBNUOQF9pMuiHUxUADBM2vqjb6Bt0vSY_s/s1600/P9240011.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhVlDVn6YoyVOh5xWkPIXB6Wuk1NjC1KS8eGVpXC08E4YoJrsCIOq3Ox183k7j7UO0gaulD3OmpzMaLi_SagO81rXCrBZbolelp1CZ7mIk6gqIBNUOQF9pMuiHUxUADBM2vqjb6Bt0vSY_s/s1600/P9240011.JPG" height="240" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">tuk-tuk</td></tr>
</tbody></table>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
</div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-89881293371098674752013-05-01T21:14:00.000+04:002013-05-01T22:01:29.466+04:00Na cestách s Jakubom<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Nečakane, bez veľkých príprav a spontánne. Jakub sa rozhodol zažiť Gruzínsko spolu so mnou. A tak sme ho po niekoľkých dňoch plánovania konkrétnej trasy skutočne zažili. Od severu na juh. Extrémny vietor, sneženie, dážď aj 30-stupňovú horúčavu. Stretli sme sa s priateľskou nič neočakávajúcou pomocou od svojských ľudí, ktorých sme stretli náhodou, ale aj s pokusmi nás aspoň trošku ošklbnúť. Osem dní cestovania s batohom na pleciach a viac ako 20 hodín cestovania maršrutkami. Každodenná krkolomná komunikácia v ruštine. Budem však písať za seba, keďže pre oboch z nás bola táto skúsenosť možno trošku iná. Z môjho pohľadu sme sa o živote aj o sebe naučili mnoho. A nebolo to vôbec ľahké.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhbPyNnvyyTkbZXSi_Q8VwexCKT4AnLo-_hStpOrYtodxXPAD10qsJ9tDPf8H_iBf69sm756lhDR2jlR9Oid3x8TL1yy8HUPSUND2RUT4or8t5C1jVk6n-ijEK3HNbGivYBGZoIBVkZaaHD/s1600/P4230043.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhbPyNnvyyTkbZXSi_Q8VwexCKT4AnLo-_hStpOrYtodxXPAD10qsJ9tDPf8H_iBf69sm756lhDR2jlR9Oid3x8TL1yy8HUPSUND2RUT4or8t5C1jVk6n-ijEK3HNbGivYBGZoIBVkZaaHD/s320/P4230043.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">vietor v Mtskhete</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhaMFQtsmBSOSINIXia7MKetmgDA1S-uboVBT_JaIwVjM4Cq1pijyC4qdvirBidZ2Cv0Hv83Xf-5-mcwSknXjQy79HX2HIem0Cc2Nv10Uxvj6iAjeQOUm80LMTZZCccwJ85aevOep4McPxV/s1600/P4240090.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhaMFQtsmBSOSINIXia7MKetmgDA1S-uboVBT_JaIwVjM4Cq1pijyC4qdvirBidZ2Cv0Hv83Xf-5-mcwSknXjQy79HX2HIem0Cc2Nv10Uxvj6iAjeQOUm80LMTZZCccwJ85aevOep4McPxV/s320/P4240090.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">sneh v Kazbegi</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg2A92Xy1gVqlNQ18n17l0QNnv0tqv7kdGfI3eRQUIQcpbx0GVV_h_1V-8WXt-vs7ZppK_q12GVXzj6KEJoD8jqQOwJBM_8mFpFj3rX0uWgppJxxEpwkwV1EpgmSpId1Nu6yfwmBzJhrQKT/s1600/P4260206.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg2A92Xy1gVqlNQ18n17l0QNnv0tqv7kdGfI3eRQUIQcpbx0GVV_h_1V-8WXt-vs7ZppK_q12GVXzj6KEJoD8jqQOwJBM_8mFpFj3rX0uWgppJxxEpwkwV1EpgmSpId1Nu6yfwmBzJhrQKT/s320/P4260206.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">dážď v Batumi</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjjw_sXIz8D4cs5FT-3_1aAYYGZgoQXfIkfyi_YlENzm49Qx5dnmF1K5qA8bgR76rCELEWmRWNQEqNRK-e81PKTOUBeyBPSKkbDbTRMAuFRQ2Hcohnlz4zgEnSREFTxA3J51TDSbm1VkwaQ/s1600/P4280351.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjjw_sXIz8D4cs5FT-3_1aAYYGZgoQXfIkfyi_YlENzm49Qx5dnmF1K5qA8bgR76rCELEWmRWNQEqNRK-e81PKTOUBeyBPSKkbDbTRMAuFRQ2Hcohnlz4zgEnSREFTxA3J51TDSbm1VkwaQ/s320/P4280351.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">teplo v Borjomi</td></tr>
</tbody></table>
Prvé dni nás sprevádzal silný vietor, čo bolo celkom únavné a zrejme som kvôli tomu opäť trochu ochorela. Boli sme však radi, že ako tak svieti slniečko a neprší. Pustili sme sa teda do objavovania okolia. Tbilisi, Mtskheta aj Kazbegi sú miesta, kde som už bola a tak som sa zahrala na sprievodcu. Taxikárom sa nás už nemohlo podariť obalamutiť a poľahky sme našli cestičku všade tam, kde sme mali chuť zájsť. Dokonca aj tam, kde sme nevedeli, že chceme ísť. Ako napríklad do ateliéru miestnych umelcov, ktorí nás ponúkli vínkom a ukázali tiež svoje "tajné diela".<br />
<br />
Keďže sme bývali v našom dome, rozhodli sme sa, že najrozumnejšie by bolo, keby sme sa aspoň na pár dní vypratali niekde celkom mimo. V predĺžený víkend od štvrtku večera do pondelka sme sa teda dali na cesty. Rozhodli sme sa teda počas 4 dní uvidieť päť miest a prejsť zhruba 1300 km. Prvá noc nás čakala cestou k prímorskému mestu Batumi v ležadlovom vozni vlaku. Vyzeralo to ako ideálny plán až kým náš spolucestujúci nezačal chrápať ako na povel. A naozaj nepreháňam, ak poviem, že nič podobné som vo svojom živote ešte nepočula. Vďaka nekvalitnému spánku a následnému nedostatku koordinácie a zdravého úsudku som sa ráno strieskala rovno z najvyššieho lehátka v kupé. Keď sme vykukli z okna, zistili sme, že sme dorazili v upršané ráno. Nám s Jakubom však už počasie náladu zničiť nemôže, keďže sme si už zvykli, že v tomto smere nám šťastie nepraje (najmä po výstupe pod Kazbeg, ktorý sme pre hmlu a sneh ani nevideli). Narazili sme však na výborného taxikára, ktorý nás za 2 eurá priviezol do mesta, previedol najväčšími ulicami, odfotil so zmoknutými pávmi, našiel lacný hotel a odviezol na raňajky. 50 centov sme mu dali za ochotu a potom mu vysvetlili, že si naozaj nemôžme dovoliť využívať jeho služby všade tam, kde sme schopní zájsť aj pešky, alebo verejnou dopravou. Ďalšieho kamaráta sme si našli na stanovišti maršrutiek. So starším veselým pánom, šéfom stanovišťa, sme si hneď vymenili telefónne čísla. Nadšene nám sľubuje: "paaaaani Monika, vy mne pazvonine i ja vam atpravľju mašinu, kagda vy chatite". Naše prvé kroky smerujú do najkrajšej a najväčšej botanickej záhrady, akú som videla. Pani pri okienku, kde očividne neponúkajú študentské lístky turistom, sa nad nami zľutuje zrejme kvôli dažďu a mojej smiešnej čapici v štýle starých otcov, ktorú som si požičala od Jakuba, aby som celkom nepremokla, nám nakoniec predá lístky so zľavou. Okolo obedu sa už vyčasuje a my zisťujeme, že samotné Batumi je celkom iný svet ako zvyšok Gruzínska. Povedala by som taký amatérsky Dubaj. Architektúra nám vyráža dych (ja sa nemôžem vynadívať najmä na mrakodrap, ktorý má vo svojom vrchole malé ruské kolo) a more, v ktorom zatiaľ plávu len delfíny, nás ako Slovákov očarilo. Na druhý deň však už musíme ísť ďalej. Len čo sa dotlačíme posledným mega kalorickým chačapuri, nasadáme na maršrtku. <br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5JGeNgjK4h21NxpUw5RbnsgdmSBbhTvzguApLeHxVJ0VtgKz7ZvQIl7-AU07QhCIiAjZkLZsadRYx7bn4f8fUrn8ceCwpz3o-EnAZXbU7wigfW4EcWnx5nYOAMBquDk29pDMbcd_zc7XC/s1600/P4270277.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5JGeNgjK4h21NxpUw5RbnsgdmSBbhTvzguApLeHxVJ0VtgKz7ZvQIl7-AU07QhCIiAjZkLZsadRYx7bn4f8fUrn8ceCwpz3o-EnAZXbU7wigfW4EcWnx5nYOAMBquDk29pDMbcd_zc7XC/s320/P4270277.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">u moře</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEie9aNG4rDBl9EgfMtQ2l4qip1FvCxX89eJe-z3is-UVZ1fn5HVXhVaS7QJD02TwbzTr7g122SsEsrqUaZ4Rpffcs7Zufu6iX__az3eZAyhtaFqAq2i5_OSlNqoEvw2pt-ECYeM3CFbfiuO/s1600/P4270292.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEie9aNG4rDBl9EgfMtQ2l4qip1FvCxX89eJe-z3is-UVZ1fn5HVXhVaS7QJD02TwbzTr7g122SsEsrqUaZ4Rpffcs7Zufu6iX__az3eZAyhtaFqAq2i5_OSlNqoEvw2pt-ECYeM3CFbfiuO/s320/P4270292.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Batumi - malý Dubaj</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Našou ďalšou zastávkou je druhé najväčšie Gruzínske mesto - Kutaisi. Veľmi netradičné je aj to, že tu sídli parlament, hoci toto mesto je od Tbilisi vzdialené asi 4 hodiny cesty a ani zďaleka nevyzerá tak reprezentatívne. Decentralizáciu tu zrejme nepochopili celkom správne. My tu však strávime len pár hodín. V Kutaisi je nám už riadne horúco, paríme sa v dlhých gatiach a kombinovane stopom a hromadnou dopravou sa snažíme dostať do prírodnej rezervácie Sataplia. Našli tu otlačky dinosaurov, prevádzajú nás jaskyňou a užívame si výhľad na Kutaisi z visutej presklennej terasy. Ako tak peškujeme cestou späť a snažíme sa vyčíhať nejaké to ochotné auto, stretávame troch Gruzíncov, ktorý si v tento teplý deň vychutnávajú (celkom veľké množstvo) piva neďaleko rezervácie. Zdravia nás a pozývajú, aby sme sa pridali. Vidíme, že sú autom a my sa aj tak nemáme kam ponáhľať, preto sa pridáme radi. Hneď sa aj vypytujeme, či nepoznajú nejaké lacné ubytovanie. Nepoznajú, avšak ponúkajú odvoz späť do mesta a pomoc s hľadaním. Spokojne si teda odpijeme z ponúknutého piva. Príjemne si sedíme na pni a tešíme z ďalšieho pozitívneho náhodného stretnutia. Gruzínci jedným dychom vysvetľujú, že sme hostia v ich krajine a na tých im veľmi záleží. Nemusia ma presviedčať. Keď však už asi 20 minút blúdime po Kutaisi a hľadáme naše ubytko poslednej pomoci - tip na ubytovanie v domácnosti z brožúrky Lonely Planet, na ktorú nedám dopustiť - cítime, že im už spôsobujeme viac starostí ako radostí a atmosféra sa nám zdá byť napätá najmä po tom, čo začujeme slová "benzín" a "taxík". Rozhodli sme sa teda vystúpiť a hľadať sami. Nakoniec nám to netrvalo vôbec dlho. Domáci, ktorí si všimli naše ruksaky, nás doviedli priamo na miesto. Zisťujeme, že starí manželia Suliko a Mediko sa objavili v Lonely Planet čistou náhodou po tom, čo nezištne ubytovali vo vlastnom dome asi pred 10 rokmi cudzincov. Tí ich odporučili priateľom a tí ich odporučili známemu turistickému bedekru. Odvtedy si u nich cestovatelia podávajú kľučky a aj v čase našej návštevy sú u nich dve Američanky. Lonely Planet grotesknému páru, unavenej Mediko a podnapitému veselému Suliko, celkom zmenil život. Ukazujú nám akési kroniky, kde vidíme, že pozdravy a poďakovania vo všetkých možných jazykoch zaplnili skoro všetky strany. Suliko a Mediko sa vďaka tomu podarilo zaviesť vodu, elektrinu a postaviť funkčnú kúpeľňu, o ktorej nám domáca pani vraví s hrdosťou v hlase. Pred spaním sa ešte poberáme do mesta, ktoré nás však nijako nenadchne a tak sa vraciame po krátkom čase späť. Čaká nás skoré vstávanie a cesta do rodiska slávnej minerálky Borjomi.<br />
<br />
Cestou do Borjomi naša maršrutka výrazne prekročí svoju kapacitu, sme v nej hlava na hlave. Po tom čo sa vedľa mňa posadí staršia pani s dvoma malými deťmi, beriem si jedno na kolená a celou cestou mu zakrývam uši, keďže šofér neváha naplno otvoriť obe predné okná a medzitým po celý čas fajčiť. Podľa nášho pôvodného plánu strávime v Borjomi pár hodín, napijeme sa minerálky a budeme pokračovať v ceste do bývalého regionálne administratívneho centra Otomanského impéria - Akhaltsikhe. Plány sa nám však menia hneď po tom, čo vystupujeme. Uvrešťaný nízky jednozubý chlap v autobusárskej koženej veste a čiapke nás celkom opantal. Ponúka odvoz do Akhaltsikhe aj do našej poslednej zastávky Vardzia a späť za zdanlivo výhodnú cenu a k tomu ubytovanie priamo u neho. Po toľkých dňoch intenzívne na cestách už začíname cítiť únavu a pobolievajú nás už nohy od našľapaných kilometrov a tak sa necháme zaviesť k nemu domov a ja neuvážene zaplatím vopred. Učím sa na vlastných chybách. Postupne nám dochádza, že dom sa nám neveľmi páči, v Borjomi skapal pes a príroda je nudne podobná tej slovenskej. Upokojujeme sa tým, že vyratúvame výhody - oddýchnutie si od ruksakov, plynulá doprava na ďalší deň a bez námahy zohnané ubytovanie. Deň teda prežijeme prechádzkou po parku minerálnych vôd, kde si ma ako nejakú atrakciu odfotia zahalené moslimské ženy a lesíkom, ktorý nás dovedie k jednoduchému bazénu s termálnou vodou. Nie sme tu sami, na moje začudovanie som však okrem jednej poľskej turistky jediná žena. Miestni Gruzínci sa očividne nezvyknú zabávať a oddychovať so svojimi manželkami a priateľkami ani v nedeľu a radšej uprednostnia mužskú spoločnosť. Mužov vlastne stretávame všade. Vykonávajúc takmer všetky druhy zamestnaní, ale aj ponevierajúc sa po uliciach v čase, keď by sme očakávali stretnúť len dôchodcov a ženy na materskej. Ženy naopak posledné dni stretávame pomenej. Iný kraj, iný mrav.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj6P09gl4wn14KdLDVgxe1VGIXAqfcZD8BAMfrH7EWMcQ7FQh0QS5M6W0DP7A1IgajQuoLpXcZPJalB4DUE1xT2kF_aJd-vJuJzHqCV0Xka3kY-oFcRGH06wp8xxsltczDv4jlFZM09eHDB/s1600/P4280343.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj6P09gl4wn14KdLDVgxe1VGIXAqfcZD8BAMfrH7EWMcQ7FQh0QS5M6W0DP7A1IgajQuoLpXcZPJalB4DUE1xT2kF_aJd-vJuJzHqCV0Xka3kY-oFcRGH06wp8xxsltczDv4jlFZM09eHDB/s320/P4280343.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">cesta do Borjomi</td></tr>
</tbody></table>
Medzičasom náš jednozubý domáci dovliekol do našej izby ďalších dvoch turistov a dokonca ich umiestnil na našu posteľ s tým, že my dvaja s Jakubom sa presunieme do vedľajšej izby oddelenej závesom. Závesov a iných ľudí v mojej izbe mám však práve dosť. Nasleduje teda naša prvá ostrejšia diskusia s Otarom, ako zisťujeme, že sa chlap volá. Na to však neváha vojsť do našej izby absolútne kedykoľvek, navyše so zapálenou cigaretou v ruke a posledne aj s oznamom, že teplá voda dnes nepôjde a tak môžeme na sprchu zabudnúť. Vraj, "čo sa dá robiť". Ráno, keď ho vymieňam vo dverách do kúpeľne, mi zas celkom pokojne oznámi, že jeho syn sa včera opil a umývadlo je preto celé ozvracané. Môžeme teda použiť to kuchynské. Tak to bola posledná kvapka. Žiadame časť peňazí späť pričom sa nahlas hádame a dočkáme sa výčitiek, že by sme všetko chceli zadarmo. Celá situácia ma celkom vykoľajila. Na Borjomi asi nebudeme spomínať s prílišnou radosťou.<br />
<br />
Cesta do Vardzie, jaskynného kláštora, nám však zavedie myšlienky celkom inak. Len počas dvojhodinovej cesty sa príroda zmení na nepoznanie, vezieme sa serpentínami pomedzi holé skaly a zoznamujeme sa s ostatnými turistami na palube. Vo Vardzii nás čaká ďalší horúci slnečný deň a nezabudnuteľná podívaná. V dierach s skalách ešte stále žije niekoľko mníchov. Všetko potrebné si vedia dopraviť improvizovanou lanovkou, pestujú vínnu révu a vo vnútri komplexu sa vedia pohybovať tunelmi, ktoré ich predchodcovia vytesali ručne. Na obed sa presúvame do reštaurácie, kde nás ponúkajú asi jediným, čo v jedálničku majú - rybami, ktoré chovajú mníšky zo ženskej časti kláštorného komplexu vo Vardzii.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKOA_TRWWC2WDejSx8Ubjv-_ZT8hfIF8Q-8uJaIS7sW2WdbWn37tF-cmNxUycsPxyshybYcdkOYcj_5KNaV7cgwXuYouXphCglQrv5n9TkRTkH1qj7R6yUI5CR8gIS0HaptVcbxENEHCLd/s1600/P4290408.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKOA_TRWWC2WDejSx8Ubjv-_ZT8hfIF8Q-8uJaIS7sW2WdbWn37tF-cmNxUycsPxyshybYcdkOYcj_5KNaV7cgwXuYouXphCglQrv5n9TkRTkH1qj7R6yUI5CR8gIS0HaptVcbxENEHCLd/s320/P4290408.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Varzdia</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Naša posledná zastávka je teda spomínané Akhaltsikhe, kde stojí za to pozrieť si pevnosť. Už z diaľky vidíme, že pevnosť ukrýva aj zlatú kupolu moslimskej mešity. Okrem toho však aj katolícky kostol a ruský pavilón. Pevnosť je rozsiahla a minimálne hodinku tu máme čo obzerať. Dnes je však pondelok a viac ako polovica z nej je zatvorená, čo Mr. Otar okomentoval jednoducho, akoby na tom nezáležalo: "atdychajut". My sme sa však rozhodli nedať sa odradiť po takej dlhej ceste a uprosíme strážcov, aby nás pustili. Smiešne, ale zapôsobilo na nich, že sme zo Slovenska. Rovnako ako na pracovníčky nového wellness hotela, ktorý o pár dní otvoria priamo v pevnosti, kde nás tiež s radosťou povodili. Ide totiž o GINO wellness, rovnakú značku ako na Slovensku v Bešeňovej. Tieto dva komplexy teda patria jednému človeku - Gruzíncovi, ktorý ich hrdo nazval medzinárodnou sieťou. Veru, svet je malý.<br />
<br />
Cestou späť do Tbilisi sa nám už zatvárajú oči a tešíme sa na posteľ. Tú istú posteľ, na ktorej sedím aj teraz pri písaní tohto blogu a kde strávim už len posledné dve noci. V sobotu nad ránom totiž letím domov. Teším sa už na vás priatelia, aj na európske jedlo a na milované Slovensko. Gruzínsko mi však bude chýbať. Jeho rozmanitosť, čulý ruch Tbilisi, priateľskosť ľudí, baklažány plnené orechmi aj nezvyčajné každodenné situácie. </div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-14595378897285997042013-04-16T00:13:00.002+04:002013-04-16T00:31:54.504+04:00Krajina rovná aj nerovná<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
Na veľa vecí si v Gruzínsku musíte jednoducho zvyknúť. Napríklad aj na to, že v celkom meste nájdete len 1 (slovom jeden) supermarket v jedinom obchodnom centre, ktoré sa tu nachádza a aj to je príliš ďaleko na to, aby ste sa tam trepali. Na to, že malé obchodíky sú predražené a často si tam nemáte čo vybrať, ak si práve neprosíte konzervy, litovské dlhotrvácne potraviny alebo gruzínske polotovary. Na druhej strane, v reštaurácii sa najete ako pán za pár drobných a spôsob, akým sa tu užíva jedlo som si zamilovala. Každý pri stole, bez ohľadu čo a či vôbec si objednal, dostane prázdny tanier. Všetko jedlo vám potom prinesú do stredu stola, aby každý mohol ochutnať zo všetkého. Takmer všetky tradičné jedlá sa dajú totiž podeliť a verte, inú ako tradičnú reštauráciu tu nájdete len ťažko.<br />
<br />
Privykacie obdobie potrebujete zrejme aj na miestne vychýrené sírové kúpele. Moji mužskí kamaráti si ich však obľúbili od prvého dňa. Vybrala som sa teda s nimi. Kúpele No. 5 majú oddelené priestory pre mužov a ženy. Platím 1 euro, chlapci euro päťdesiat. Pomyslím si, že to preto, že ženy sú menšie. Vstupujem teda sama s miernymi obavami do šatne. Pani pripomínajúca bacharku mi vysvetľuje, že kľúč od skriniek je len jeden a ten bude mať ona. O svoje veci sa vraj obávať nemusím. Masáž, ak si ju budem želať ma bude stáť 5 eur. Vravím, že by som rada. Natiahnem sa do plaviek a kráčam smerom bazén. Namiesto neho však narazím na miestnosť pripomínajúcu plynovú komoru, kde tečú horúce sprchy a nahé ženy kyprých tvarov sa drhnú o stošesť. Bazén v ženskej časti nie je. Zvažujem tú masáž, no keď vidím ako bacharka číslo dva bez milosti drhne ženu ležiacu na vykachličkovanom múriku, po chvíli si to premyslím. Po 10 minútach váhania som sa rozhodla, že mi naozaj stačilo, čo oznamujem aj šatniarke, ktorú to očividne urazilo. Veru, na nerovnosť medzi ženami tu narazíte nie len v moslimskej mešite, kam som ako žena nemohla vstúpiť ďalej ako do chodbičky. Zatiaľ čo si chlapci krochkajú spokojnosťou v horúcom bazéne, ja ich čakám prechádzajúc sa po vonku. Rozhodla som sa však nevzdať, tento týždeň spolu s mojou poľskou kamarátkou skúsime ďalšie kúpele dúfajúc, že pobyt v nich bude aspoň o čosi viac pripomínať oddych.<br />
<br />
Sú však aj miesta, kde sa cítim ako ryba vo vode. Tento týždeň to bolo v národnom parku Lagodekhi. Celkom ako v našom Slovenskom raji len o čosi viac adrenalínu. Rebríky a bezpečné mostíky tu nenájdete aj napriek tomu, že celá cesta k nášmu cieľu, 40 metrovému vodopádu Gurgeniani, vedie okolo a cez koryto rieky. Neraz ju preskakujeme, preliezame cez nestabilné brvná, ktoré majú slúžiť ako mostíky, podliezame prekážky a dokonca sa vyzúvame a brodíme cez ľadovú vodu. Priznávam, že táto časť ma skoro presvedčila vzdať to. Povzbudzujeme sa však navzájom a pomáhame prekonávať ťažšie úseky a po necelých 3 hodinách už však obdivujeme mohutný vodopád a robíme si nespočetné fotky. Námaha aj skoré vstávanie jednoznačne stáli za to a z túry sa napokon vyvinul aj skvelý adrenalínový zážitok a teambuilding.<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEglrLYh5Nppsa-JhEVhIVXV99dAFDClqHpv_w1fjmhq3LWI_fSODdoKk9rvaIpDSv4Oiq3a1oyO1WrfP9FOvSktESdvfAtEMKRp_9JeAYXT6yfdoCKnGbo2Fy5_Vxb8Ba1Pil5jehI5mOR7/s1600/IMG_0783.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEglrLYh5Nppsa-JhEVhIVXV99dAFDClqHpv_w1fjmhq3LWI_fSODdoKk9rvaIpDSv4Oiq3a1oyO1WrfP9FOvSktESdvfAtEMKRp_9JeAYXT6yfdoCKnGbo2Fy5_Vxb8Ba1Pil5jehI5mOR7/s320/IMG_0783.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">mostík cestou k vodopádu</td><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><br /></td><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><br /></td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5T2_mJWMaEz76P2VVGSA00SqvqWuB2oitRs7oXRGK460nEuN1N8BUmBKVwjnVoZ0jBabaSbNpamH6sbo9YQU1VaGLVY5qEugyWQW9Q65iPQwgN2jHV_ToWZ3CV-D-suIjjdik1mzyCZZ_/s1600/IMG_0804.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5T2_mJWMaEz76P2VVGSA00SqvqWuB2oitRs7oXRGK460nEuN1N8BUmBKVwjnVoZ0jBabaSbNpamH6sbo9YQU1VaGLVY5qEugyWQW9Q65iPQwgN2jHV_ToWZ3CV-D-suIjjdik1mzyCZZ_/s320/IMG_0804.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">obor, trpaslík a vodopád</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj5jzl-8D-GT7MHWDzCpT2OIFkKTObiN81mDb5je_RnE9UPRnDGyj_fDW3D9tJ8hs551qjwjpRexofbC-KSZQ2UHmPa9vQsfpFHnlQZyxy5-lBMo_2xut34sg9IWK5UEwBMsjx-1aNpi-zz/s1600/IMG_0804_p.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><br /></a></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
</div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-44310371317344912602013-04-08T22:13:00.001+04:002013-04-16T21:39:06.567+04:00Od Ruska po Azerbajdžan<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Tak vážení, leto v Tbilisi už začalo. Aspoň pre nás Európanov. Zatiaľ, čo domorodci ešte veselo nosia čižmy a teplé bundy a to aj napriek 27-stupňovej horúčave, my sme sa boli schladiť v botanickej záhrade s vodopádom. Ako však počúvam, keď sa vrátim domov na Slovensko, asi si zacestujem v čase. Uvažujem však, že nie len smerom dozadu, čo sa týka ročných období, ale aj dopredu, čo sa týka vývoja. Veru, moje milé Slováčiská, Gruzínsko ma často núti premýšľať nad tým, v akej úžasnej a bohatej krajine žijeme a ako veľmi si to neuvedomujeme a zvyčajne sa nevieme nasýtiť sťažovania na čokoľvek. Poviem vám, je mi ťažko, no zároveň cítim veľkú vďačnosť pri pohľade na možno 8-ročného chlapca, ktorého stretávam predávať sviečky v metre, starého pána, ktorý si neďaleko našej školy denne privyrába ponúkaním svojej osobnej váhy na jednorázové použitie, panej, ktorá býva v malej izbietke s posteľou v budove verejných záchodov priamo medzi ženským a mužským "oddelením", či ďalšie stovky pouličných predavačov papierových vreckoviek, pukancov a tulipánov.<br />
<br />
Rovnako aj pri pohľade na ľudí žijúcich v Kazbegi. Žijú tu často v kamenných polorozpadnutých domoch s plechovou improvizovanou strechou medzi domácimi zvieratami a odpadkami. Niektorí na vás priam zaútočia s ponukou taxi služby, iní sú už celkom apatickí voči turistom často križujúcim ich pozemok či prasačí chlievik tak ako my. Kazbegi je dedina neďaleko ruských hraníc priamo pod štítom Kazbeg, ktorý pozná každý turista v Gruzínsku z titulnej strany turistických sprievodcov. Na päťtisíc metrovú horu sa vyberú len tí najzdatnejší. Ja, štyri Estónky a traja náhodní cestovatelia z Francúzska, Nórska a Mexika, ktorých som spoznala bolestivou cestou v maršutke (rozumej 1 hodina cesty z 3 po ceste bez asfaltu) sme sa tak ako ostatný plebs pobrali ku kostolu vo výške 2170 m, odkiaľ je na Kazbeg úžasný výhľad. Tu v horách sa ešte drží sneh, i keď v Kazbegi, ktoré leží na južných svahoch už len pomenej. To nám pri výstupe komplikuje cestu (najmä milým Estónkam, ktoré sa pobrali na túru v plátených topánočkách) - nemôžeme ísť bežným chodníkom, ale strmo priamo do kopca. Trošku ľutujem, že som nemohla prísť neskôr, keď bude tráva zelená, keď nebudem kvôli chorobe smŕkať ako somár a najmä v iný deň ako štvrtok, keď sa musím vykašľať na školu aj prácu. Zmeškať šancu som ale nechcela. Fučím teda s ostatnými do cieľa, aby som si mohla vychutnať pohľad na Kazbeg spolu s kravičkami, ktoré sa tu hore pasú ozaj netuším na čom. Pri vstupe do kostola sa spolu s ostatnými dievčatami musíme vyštafírovať do sukne v tvare vreca a zahaliť si šatkou vlasy. Neuveriteľne sa na tom zabávame a Estónky si urobili snáď tisíc fotiek. Naspäť už máme dohodnutú maršutku, ktorá povezie len naše čudné zoskupenie a zastaví vraj kde budeme chcieť a to za tú istú cenu ako verejná. Už ráno som sa bez rozmyslu obetavo prihlásila za prekladateľku z a do ruštiny, a tak si sadám dopredu k šoférovi. Sedieť vpredu s výhľadom na cestu je naozaj výzva a to najmä pre takých ako ja, čo sa obávajú smrti pádom z útesu. Celou cestou úspešne imitujem ruštinu a využívam pritom všetky slovíčka slovanských jazykov, ktoré sa mi práve hodia. Keďže však popritom bez prestania mením vreckovky a strácam hlas, šofér sa rozhodne kdesi zastaviť a kúpiť domácu chachu (čítaj čača - tradičná vínovica najmenej s minimálne 50% podielom alkoholu) - to mi vraj pomôže, je to liek proti vírusom. Na chvíľu potom, čo mi chacha vypálila všetky vnútornosti som tomu aj uverila, radím vám však tomuto receptu radšej veľmi nedôverovať, večer som už stratila nielen hlas, ale aj sluch a hlavu som mala ako balón.<br />
<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhZxmW-xynqY2QEX5xKaOXf_gzl9kINnri9vaEgFcctUhajx3ClbngzZdHQJSD8DPoTN7R576l2Mov5wZsXbC57QLqBpIWAwXoVuJZNsZUhM_S7XhDCCEOT6dczjxtpGpkFi-JSeiuIKtU0/s1600/CIMG6017.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhZxmW-xynqY2QEX5xKaOXf_gzl9kINnri9vaEgFcctUhajx3ClbngzZdHQJSD8DPoTN7R576l2Mov5wZsXbC57QLqBpIWAwXoVuJZNsZUhM_S7XhDCCEOT6dczjxtpGpkFi-JSeiuIKtU0/s320/CIMG6017.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Kazbeg</td></tr>
</tbody></table>
<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPS6KxPlk83snbjKKKW2_PPeBOXgzPi5ArfJcecx45lLEsaN5ySssMnESs3fRXa80OL7vpaNrzjARMrfcz0iRKh6OErN-bmDWj4m6KEyys8OREE_G1r4cS-C7q9qhI9Xf5xF30YisLgBwb/s1600/CIMG5993.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPS6KxPlk83snbjKKKW2_PPeBOXgzPi5ArfJcecx45lLEsaN5ySssMnESs3fRXa80OL7vpaNrzjARMrfcz0iRKh6OErN-bmDWj4m6KEyys8OREE_G1r4cS-C7q9qhI9Xf5xF30YisLgBwb/s320/CIMG5993.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">starček z Kazbegi</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgYy2Wicwzey8YdgqCDf_yjDyQZZvVSRmbl6BtZ7DbDIJ2i9lHSibP0_T_GIgscE8SzQYFxAzVJnO_RYhPlihuyYxMowYiSEt5erotiuLNs7xEIgALQjsBIMHRj4xZhkNgwmBXUEs-uMjd4/s1600/CIMG6019.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgYy2Wicwzey8YdgqCDf_yjDyQZZvVSRmbl6BtZ7DbDIJ2i9lHSibP0_T_GIgscE8SzQYFxAzVJnO_RYhPlihuyYxMowYiSEt5erotiuLNs7xEIgALQjsBIMHRj4xZhkNgwmBXUEs-uMjd4/s320/CIMG6019.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">pohľad na kostol pod Kazbegom</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Len čo som sa dala trochu dokopy, pobrala som sa s ostatnými tunajšími medzinárodnými študentíkmi, s ktorými bývam v susedstve na opačnú stranu krajiny. Smerom k hranici s Azerbajdžanom do kláštorného komplexu v polopúšti David Gareja. Komplex kaplniek, kostolov a ubytovania pre mníchov zo 6. storočia vyžaduje asi 2-hodinovú túru do kopca (opäť väčšina ľudí podcenila obuv aj oblečenie - v tomto sa líšime my Tatranci od bežných ľudí ;-) ). V pekelnej horúčave pritom z času na čas prekračujeme azerbajdžanskú hranicu ostro sledovaní ozbrojenými vojakmi. Netreba sa báť, sú celkom priateľskí, radi nás aj odfotia. Pre mňa je pohľad na krajinu celkom úchvatný. Je to po prvý raz, čo vidím niečo podobné. Suchá tráva, občas nejaký krík, kozy, ovce, kravy a kone, ktoré ktovie či niekomu patria a červené kamenné duny. <br />
<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjowRCSeTJOCTcuL4XLtBIMTrcsie2_SYbj3F0iPDDt5teNEoeqraUVq4kdgWkWA-rrbjQk9D1zwMlK1Rp8ExHOorysb-sy3nNWstwC0auoPgQh4RO6lbUAJzevsNA5_xoEurhbrvez3B_L/s1600/CIMG6058.JPG" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjowRCSeTJOCTcuL4XLtBIMTrcsie2_SYbj3F0iPDDt5teNEoeqraUVq4kdgWkWA-rrbjQk9D1zwMlK1Rp8ExHOorysb-sy3nNWstwC0auoPgQh4RO6lbUAJzevsNA5_xoEurhbrvez3B_L/s320/CIMG6058.JPG" width="240" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">aj v David Gareja sme sa museli zahaliť</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiVfEvzXw7EOXSMnMO5TF9ETPpzw2HQ1bkY5nRhRxUVemYrg8cNwY7i6YYuD-LLZIXKwGTk5iIPK0IgPBDoTEN0o28Dfc1mNGbTF_ipo0x7G2BFCttKNN_2qjOEAD1Xg83AesJ87TS0Sl7D/s1600/IMG_0277.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiVfEvzXw7EOXSMnMO5TF9ETPpzw2HQ1bkY5nRhRxUVemYrg8cNwY7i6YYuD-LLZIXKwGTk5iIPK0IgPBDoTEN0o28Dfc1mNGbTF_ipo0x7G2BFCttKNN_2qjOEAD1Xg83AesJ87TS0Sl7D/s320/IMG_0277.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">polopúšť</td></tr>
</tbody></table>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiL-lnMfJu7K8xlvKnKMcImxIyK2lkMPmEL80LsJeXIeDaa7FkxuzfNGxLRqvvNx1IoKE3UXAKtCV0WzoJi2nKY_1vULNP9ARH9h-qnJfKmQ_ZS7z64_WD529jxg27DK68fb1WAtd8QcJpe/s1600/IMG_0330.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiL-lnMfJu7K8xlvKnKMcImxIyK2lkMPmEL80LsJeXIeDaa7FkxuzfNGxLRqvvNx1IoKE3UXAKtCV0WzoJi2nKY_1vULNP9ARH9h-qnJfKmQ_ZS7z64_WD529jxg27DK68fb1WAtd8QcJpe/s320/IMG_0330.JPG" width="320" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">T.U.R.I.S.T.I.</td></tr>
</tbody></table>
Gruzínsko určite treba zažiť, je to krajina plná kontrastov - sociálnych, politických aj prírodných. Nakoniec ešte promo video baletu Sukhishvilebi, ktoré sme si boli pozrieť v piatok :-) <br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<iframe allowfullscreen='allowfullscreen' webkitallowfullscreen='webkitallowfullscreen' mozallowfullscreen='mozallowfullscreen' width='320' height='266' src='https://www.youtube.com/embed/SmXi6KAw79Q?feature=player_embedded' frameborder='0'></iframe></div>
</div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-91838532618128907852013-04-02T23:22:00.002+04:002013-04-02T23:44:51.965+04:00Veselá Veľká noc na pravoslávnom východe<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Tieto sviatky som strávila na východe. A keď sa povie Veľká noc na východe, človek si pravdepodobne predstaví bujaré sviatky plné alkoholického opojenia. Avšak v Gruzínsku to bolo o čosi celkom iné. Sakartvelo, ako svoju krajinu volajú Gruzínci, je silno religiózny štát a ich hlavné náboženstvo je tu pravoslávna viera. V ktoromkoľvek čase a v ktoromkoľvek zastrčenom kostolíku tu ustavične nájdete ľudí venujúcich sa modlitbe... alebo telefonujúcich, diskutujúcich, bozkávajúcich zem či pozlátené ikony. Ženy pritom nosia na hlave šatky a všetci odušu zapaľujú sviečky. Avšak nijako špeciálne počas minulého víkendu. Ich Veľká noc sa totiž začína až v máji. Dovtedy, počas 40 dní, držia prísny pôst pričom nejedia vôbec mäso, ryby ani mliečne výrobky a vajcia.<br />
<br />
A tak som v obchode nenašla ani jedno čokoládové vajíčko či zajačika, nemali sme žiaden deň voľna a polovicu piatku som strávila hľadaním jedného z dvoch katolíckych kostolov, ktoré v tomto miliónovom meste sú a druhú polovicu vysvetľovaním, že tá naša Veľká noc začína sa začína práve teraz. Domáca sa pre túto myšlienku úplne nadchla. Rozhodla sa preto kúpiť veľkonočný koláč aj zafarbené vajíčka. Gruzínska pohostinnosť naozaj nikdy nekončí. Po nočnej sobotňajšej omši (končiacej sa o 2.00 ráno) sa všetci zúčastnení zišli pred kostolom na malé pohostenie - horúca čokoláda, čaj a keksíky nám v túto mrazivú noc padli výborne. <br />
<br />
V sobotňajší deň sme sa symbolicky vybrali do Mtskhety, bývalého hlavného mesta a takzvaného duchovného centra Gruzínska. Mesto je od Tbilisi vzdialené síce len 10 km, kým sme sa tam však dostali, trvalo to hodnú chvíľu. Pretĺkanie sa po autobusovej stanici, nekonečné vypytovanie sa na miesto odchodu maršutky, pričom čas odchodu nie je vôbec známy. Doprava tu nepozná žiadne pravidlá. Pravidelne preto niekoho z nás, rozmaznaných Európanov, napadne myšlienka vziať si radšej taxík, ktorý je tu neporovnateľne lacnejší. Ja však túto myšlienku zavrhujem. Chcem poznať Gruzínsko také, aké naozaj je. Opäť sa len potvrdilo, že sa to oplatí. Centrum Mtskhety je nádherné, pokojné a skutočne akýmsi spôsobom aj mystické miesto. A až nezvyčajne turistické. Pohľad na mesto z kláštora Jvari, ktorý bol už v 6. storočí postavený na vrchu nad mestom, potĺkanie sa pomedzi zrekonštruované domy čistými a pokojnými ulicami a prezeranie si tradičných suvenírov nám na chvíľu dovolilo si vydýchnuť od hlučného, dopravne katastrofického a znečisteného Tbilisi. Mala som zrazu pocit, akoby som sa ocitla v celkom inej krajine.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjgSTDAKbtzWEvaUBs8i61Tz-R0eY2uXc8xfb4KczwQOBMIELYQoLr6nVVomBcOK5Z4Bmzyj9z0PUeDJtkwQOXzMMNuQ1MDheX2N2qDlT-gLisT4gCb6WE-Tv8U0ud-AXWmAOwPpnbekyYU/s1600/20130330_145314.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="300" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjgSTDAKbtzWEvaUBs8i61Tz-R0eY2uXc8xfb4KczwQOBMIELYQoLr6nVVomBcOK5Z4Bmzyj9z0PUeDJtkwQOXzMMNuQ1MDheX2N2qDlT-gLisT4gCb6WE-Tv8U0ud-AXWmAOwPpnbekyYU/s400/20130330_145314.jpg" width="400" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Pohľad z kláštora Jvari na bývalé hlavné mesto Gruzínska Mtskhetu </td></tr>
</tbody></table>
<br />
Podobný pocit ma zastihol aj ďalší deň. Gruzínsko je rodiskom vína (ktoré Gruzínci nazvali chvino, čo je však ťažké na vyslovenie pre iné národnosti, preto z neho ostalo len víno), a tak sme sa v nedeľu vybrali do slávneho vinárskeho regiónu Kakheti. A veru musím priznať, že gruzínske víno ma očarilo. Mimochodom, vedeli ste, že dobrý someliér vie podľa chuti, farby a vône vína odhadnúť aj to, či pochádza z vinice pri lese, alebo v strede poľa, alebo dokonca aj to, aké zvieratá okolo nej žijú? A dobre vám radím držať pohár radšej za nožičku, aby ste náhodou svojou telesnou energiou úplne nezmenili chuť vášho obľúbeného vína ;) <br />
<br />
<br />
Cesty v Kakheti, tak ako aj cesty v iných častiach krajiny však lemujú hordy plastových sáčkov. Úplne zaplavili krajinu. V skutočnosti si ani neviem predstaviť námahu a náklady, ktoré by Gruzínsko muselo v tomto štádiu vynaložiť, aby sa ich zbavilo. Domáci si ale očividne tento problém veľmi neuvedomujú, lebo pri každom nákupe vám všetko chcú zabaliť aj do dvoch sáčkov. Odmietnutie tohto darčekového balenia akosi nevedia pochopiť.<br />
<br />
Nakoniec by som sa ešte chcela podeliť s dnešným zážitkom na ulici v Tbilisi. Ako takmer každý deň som kráčala smerom k žobrajúcemu asi 3-ročnému dieťaťu , ktoré dnes samé posedávalo pri svojej mištičke a čosi žulo. Zrazu som si všimla asi 5-ročné dievčatko ako bez zaváhania a opýtania sa venovalo svoje pukance malému žobráčaťu. Tu v Tbilisi je dobrým zvykom žobrákom prispievať a teda starať sa o tých najchudobnejších, od 5-ročného dieťaťa som však takú spontánnu štedrosť nečakala a tak som sa hneď nato pristihla ako sa od ucha k uchu usmievam. </div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-57030589939286335472013-03-29T01:30:00.002+04:002013-03-29T01:37:00.599+04:00Lesk a bieda Kaukazskeho regiónu<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Tu v Tbilisi máme už niekoľko týždňov celkom teplú jar (toto sa samozrejme nevťahuje na dom, kde využívam takmer rovnaké množstvo vrstiev oblečenia ako vonku). Na horách, teda na Kaukaze je však ešte stále skutočná zima a na vrchole Sadzele (3307 m n.m.) v stredisku Gudauri hlásili minulý týždeň viac ako 3 metre snehu. Poslednú nedeľu sme sa teda vybrali do tohto vychýreného gruzínskeho strediska.<br />
<br />
Ako inak maršutkou. Tentoraz sme si však zaobstarali luxusnejšiu, priamy spoj Tbilisi - Gudauri a späť až pred dvere nášho domu. Cesta do Gudauri vedie po tzv. Gruzínskej vojenskej ceste, ktorá bola ešte 30 rokov dozadu jediným možným spojením s Ruskom. Veru, len ťažko si predstavujem nákladiak brázdiaci serpentínami cez Kaukaz, ktorého najvyšší štít Elbrus je vysoký až 5 642 m n. m. Aj napriek tomu, že trasa do Gudauri je vraj stále ešte tá bezpečnejšia časť, občas niekto z nás zvýskne a zakrúti sa nám žalúdok pri pohľade dolu zrázom. Šofér je však podľa všetkého skúsený, nemá problém predbiehať ostatné autá a maršutky :-)<br />
<br />
Cestou nadobúdam pocit akoby sme sa ocitli v inej dobe. Chátrajúce domčeky zriedkakedy vytvoria nejakú dedinu, máloktorý z nich vyzerá ako útulný domov. Ľudia sa tu tmolia okolo svojich políčok, na ktorých pravdepodobne pod tým pretrvávajúcim snehom sotva čosi vypestujú. Cestu lemujú vychudnuté psy, kravy a sliepky často z nejakého mne neznámeho dôvodu priviazané o nejaký stĺp hneď pri krajnici. Pomaly začíname vidieť zasnežené štíty a po zhruba dvoch hodinách jazdy dorazíme do cieľa.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjrFvLACjxBqX0_zx2Zc2OA9tJx7WN8QtSTet41Hwwt9a9ajcXK_VFFitQjRsYX1miHuvVLV0fRRVNUiwWTC3B8u-oYdt65A-0_XbY2Agx-8oU8sQqUu-nSulkIiUc-3seWDeaduzqNh9Ch/s1600/CIMG5899.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="300" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjrFvLACjxBqX0_zx2Zc2OA9tJx7WN8QtSTet41Hwwt9a9ajcXK_VFFitQjRsYX1miHuvVLV0fRRVNUiwWTC3B8u-oYdt65A-0_XbY2Agx-8oU8sQqUu-nSulkIiUc-3seWDeaduzqNh9Ch/s400/CIMG5899.JPG" width="400" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Cestou okolo </td></tr>
</tbody></table>
<br />
<br />
To je však už celkom iná story. Okrem toho, že hory a výhľady sú úplne očarujúce, všade vidieť čulý stavebný ruch, nové apartmánové domy aj pohodlné lanovky. O pár rokov to môže byť naozaj skvelé miesto. Teším sa však, že ho vidíme také, aké je teraz, ešte nie tak celkom poznačené komerciou a masovosťou (na vrchole Sadzele sme takmer sami). Stredisko je rozsiahle, porovnateľné s našou Jasnou a ponúka tiež nezabudnuteľné výhľady z dvoch trojtisícoviek. Skipasy, zapožičanie lyží a stokilometrová spiatočná cesta z Tbilisi nás však stoja toľko, čo jednodenný skipas v našom najlepšom stredisku. Okrem slabých momentov, keď sa nás miestni podnikatelia snažia ošudiť v požičovni lyží aj v reštaurácii, sme si deň dokonale užili. Mäkkučký sneh a nenáročné svahy nám dovolili zajazdiť si aj mimo oficiálnych zjazdoviek, i keď s malou dušičkou, lebo takéto dobrodružstvo naše turistické poistenie samozrejme nepokrýva. Poobede vykuklo aj slniečko, čo večer vidíme aj na tvárach - svorne sme sa všetci opálili na debila.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgeJhwoW3G86JkI2R5UOWfrKTAQ6mY0J7v7jIgyym8PxN2D4r46o3M14lKv1QyAKxDSq84n9i1dF7kcVU7QzIE62on2qbvbA2VrOhRFFNwxNNchyphenhyphenHA3TZVrjJuxffb2Pql2RCUGO3qfx_ZE/s1600/20130324_161456.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="300" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgeJhwoW3G86JkI2R5UOWfrKTAQ6mY0J7v7jIgyym8PxN2D4r46o3M14lKv1QyAKxDSq84n9i1dF7kcVU7QzIE62on2qbvbA2VrOhRFFNwxNNchyphenhyphenHA3TZVrjJuxffb2Pql2RCUGO3qfx_ZE/s400/20130324_161456.jpg" width="400" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Freestyle in freeride :) In memory of TMR</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Cestou späť do Tbilisi sme takí nadšení a plní energie, že si od šoféra dokonca vyžiadame nejakú gruzínsku muzičku a za odmenu mu spievame "tie naše" (rozumej kultovú americkú popmjuzik).<br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<iframe allowfullscreen='allowfullscreen' webkitallowfullscreen='webkitallowfullscreen' mozallowfullscreen='mozallowfullscreen' width='320' height='266' src='https://www.blogger.com/video.g?token=AD6v5dzMKZtOytIvUdpnBHEKI9bknn4uDYJ1TobMkSHEwemo470T9HY2sYFuxxaoMVSyMl2qOLHU8IHY26KDZkOCNQ' class='b-hbp-video b-uploaded' frameborder='0'></iframe></div>
<br />
<br />
Vraciame sa však späť do reality, kde každý deň stretávame desiatky žobrákov rôznych vekových kategórií, veľmi často aj deti. Tie sú tu zneužívané ako nástroj na vyžobranie čo najväčšieho množstva strieborných halierových mincí (tetri). Väčšie sa potulujú samé, len zdiaľky na nich celkom iste niekto dohliada, menšie sú často opustené a pohodené na zemi s miskou na peniaze pred sebou, alebo ich ich matky vláčia so sebou po metre a uliciach. Ako som sa dopočula neraz týmto deťom podávajú alkohol, aby zostali pokojné. Cítim sa zrazu vinne, keď si spomeniem, že občas trápia banality ako nefunkčný vodovod či internet.</div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-10512009342291137672013-03-22T12:35:00.001+04:002013-03-22T14:14:25.280+04:00Európa v Ázii, či Ázia v Európe<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Jasné, že do Gruzínska som nešla len kvôli škole. Vlastne kvôli tej úplne najmenej, i keď teraz priznávam, že som príjemne prekvapená. Opäť sa potvrdilo, že je lepšie, ak človek očakáva menej. Ale naspäť k tomu, prečo som tu. Kvôli cestovaniu, konfrontácii sa s novou kultúrou, nezvyčajným zážitkom... A tak som sa v sobotu vydala na môj prvý výlet mimo mesto.<br />
<br />
Nápad sa zrodil neskoro večer na piatkovej párty, kde som sa dohodla na výlete do Gori, rodiska Stalina (alebo aj Džugašviliho), s troma Fínmi. Nakoniec a aj našťastie sa k nám ráno (rozumej o jednej poobede) pridal aj Estónec Henry. Po asi hodinovom čakaní a blúdení po trhu pri železničnej stanici, ktorý už ani náhodou nepripomína viac či menej európsky vyzerajúce centrum mesta, s Henrym stretávame Fínov. Ako inak, od včera si nevymenili oblečenie, prišli nastylovaní, v drahých sačkách a s luxusnými hodinkami na ruke, v ktorej všetci držia pivko. S Henrym si myslíme svoje a snažíme sa ich odhovoriť od nápadu ísť do 80 km vzdialeného Gori taxíkom. Nakoniec sa teda vyberáme na autobusovú stanicu, kam sa od stanice metra musíme predrať cez trh ponúkajúci všetko od korenín cez topánky po elektroniku. Popod nízke strechy stánkov sa nezvyčajne vysokí mládenci z Fínska musia zohýbať, som teda vo výhode :). Keď prídeme k maršutke (minibusu), ktorý nás povezie do Gori zisťujeme, že máme ešte čas. Ja si teda začnem vychutnávať hlasnú gruzínsku popmusic revúcu v maršutke, zatiaľ čo Fíni niekam odbehli. Vracajú sa s pivami a khachapuri (čítaj chačapuri - miestna tradičná žemlička) pre všetkých. Začíname si ich s Henrym obľubovať :-)<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiTbNkUaTtkCUHJ78Nvcrlw60gJzJ8G28FTfDuaJhv_9NgCJBsTFrtZpZ0eiCU_87b2wtOMGF9ZO6BE4UPS74ooKl5ZfJ9ML7Lypwz195PZ-fqIjCZy_dJFUU9fYmcJofIU-UbUA2S06u-N/s1600/CIMG5768.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiTbNkUaTtkCUHJ78Nvcrlw60gJzJ8G28FTfDuaJhv_9NgCJBsTFrtZpZ0eiCU_87b2wtOMGF9ZO6BE4UPS74ooKl5ZfJ9ML7Lypwz195PZ-fqIjCZy_dJFUU9fYmcJofIU-UbUA2S06u-N/s400/CIMG5768.JPG" width="300" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Tbilisi Bazar</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Stalinovo múzeum a jeho malý rodný domček chránený pavilónom sme po príchode do Gori našli hneď. Je to totiž snáď jediná pekná historická budova v meste nachádzajúca sa priamo v centre. Začíname sa cítiť zvláštne, ak si predstavíme, že viac či menej podobná osobnosť ako Hitler si tu vyslúžila toľko pozornosti. Prezrieť si môžme jeho rodný dom, osobný železničný vagón, fotografie, rukopisy, dary k životným jubileám a víťazstvu vo vojne. Medzi nimi aj vázu z Československa. Vonku pred múzeom sa medzi časom začal fotografovať mladý manželský pár a moje začudovanie sa naďalej stupňuje. Neskôr sa však dozvedáme, že aj napriek tomu, že Stalin má naďalej svojich obdivovateľov, väčšina sa pozerá na túto osobnosť kritickejšie a pravdepodobne aj svadobníci sa sem prišli odfotiť len kvôli budove a tej troške zelene v meste, ktoré počas vojny v 2008 zažilo bombový útok.<br />
<br />
Dočítali sme sa, že neďaleko Gori sa nachádza jaskynné mesto Uplitsikhe staré 3000 rokov. Fíni moje nadšenie pre túto UNESCO pamiatku nezdieľajú, a tak sa tak vyberáme s Henrym sami. Prichádzame zrejme neskoro, lebo pokladňa je už zatvorená a traja policajti sú stoj čo stoj rozhodnutí zabrániť nám vojsť. Po asi 20 minútovom presviedčaní ich nakoniec zlomíme a naskytá sa nám úplne mystický obrázok.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiW3AGKzDIN2nhOcBdd8FQVg1MUpyt10bognuVy9f31srciXt1UblPmssVaSU3u1tk_Ur6ptQTxVgYA1DxEqoQGm9PCjkVTbOwkaSZOxKmC1Mup9Jl-_S5F3SsFmvLc7XFxDzY9trBsxwQj/s1600/CIMG5801.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="300" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiW3AGKzDIN2nhOcBdd8FQVg1MUpyt10bognuVy9f31srciXt1UblPmssVaSU3u1tk_Ur6ptQTxVgYA1DxEqoQGm9PCjkVTbOwkaSZOxKmC1Mup9Jl-_S5F3SsFmvLc7XFxDzY9trBsxwQj/s400/CIMG5801.JPG" width="400" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Jaskynné mesto Uplitisikhe</td></tr>
</tbody></table>
V nedeľu si už opäť užívame Tbilisi, mesto, ktoré naozaj odporúčam vidieť a v pondelok sa púšťam do školy a neziskovky, kde som začala dobrovoľníkovať. V Children and Youth National Center sa od minulého týždňa snažím rozvinúť medzinárodnú spoluprácu na projektoch. Hľadám teda neziskovky na Slovensku a inde v Európe, ktoré by nám pomohli využiť grantovú schému Youth in Action pre spoluprácu s krajinami východného partnerstva. Európska neziskovka by predložila náš projekt a mala tak za malé peniažky možnosť vyslať svojich ľudí sem. <b>Ak poznáte niekoho, koho by takáto spolupráca mohla zaujať, budem rada ak nás prepojíte :)</b><br />
<br />
<br /></div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-78825336767815179862013-03-15T17:52:00.001+04:002013-03-15T17:52:35.264+04:00Neutíchajúci život v Tbilisi<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Hneď v prvé dni v Tbilisi zisťujem, že o tomto meste sa to naše zvyčajné “zdochol tu pes” povedať nedá. Na každom kroku cítiť pulzujúci život, rovnako v ľuďoch prúdi horúca krv. Ak by som môj dojem mala charakterizovať jediným slovom, vybrala by som slovo “snaha”. Snaha presadiť sa, pomôcť vám, hovoriť s vami jazykom, ktorý používate (takmer každý tu okrem gruzínčiny hovorí rusky alebo anglicky)… <br />
<br />
V pondelok sa vyberám prvý deň do školy v spoločnosti dvoch mojich litovských spolubývajúcich. Vôbec netuším, ako sa tam dostať, keďže sa neviem dopracovať k žiadnemu dopravnému poriadku, zastávky nie sú označené ich názvami, číže neviem kam a odkial cestujem a autobusy aj maršutky (malé žlté minibusy, ktoré vyzerajú pohodlnejšie ako polorozpadnuté malokapacitné autobusy) sú označené len v gruzínčine, ktorá je nezrozumiteľná aj na čítanie, keďže sa nepíše našou latinkou. Na prechodoch naozaj nie je na mieste spoliehať sa, ze vás niekto pustí, zvyčajne ani počas zelenej. Občas ten stres nezvládnem a jačím od strachu. Autá trúbia ako najaté a často vidím, ze im chýba zadná alebo predná časť karosérie. Spolieham sa teda na mojich spoločníkov a nasadáme do autobusu číslo šesť (ako som zistila ešte v ten deň po tom čo sa mi podarilo na celé dve hodiny stratiť sa, číslo šesť a metro sú moje jediné istoty).<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj6Q0o14huYSXkyWcBqD9eH9nG9qrk2fhyqI62pGbdmxCIJXsNJwj6M6aQhp5KWLrltYmJl3Jf0M_TkS74bMp4Kbq5V6m88EFoEwv99OGw_RhrNjNrdlH90uZ25DqjK3fRsWOx7fLzOHRtn/s1600/CIMG5764.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="300" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj6Q0o14huYSXkyWcBqD9eH9nG9qrk2fhyqI62pGbdmxCIJXsNJwj6M6aQhp5KWLrltYmJl3Jf0M_TkS74bMp4Kbq5V6m88EFoEwv99OGw_RhrNjNrdlH90uZ25DqjK3fRsWOx7fLzOHRtn/s400/CIMG5764.JPG" width="400" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">gruzínske písmo</td></tr>
</tbody></table>
<br />
Zastavíme sa na univerzite, kde s potešením zisťujem, že jej hlavná budova je naozaj nádherná s priľahlým malým parkom. Ostatné budovy vyzerajú ako po druhej svetovej, ale to ma nemá veľmi prečo trápiť, lebo my pokračujeme ďalej na ISET, teda International School of Economics – moju novú alma mater. Je to malá fakulta s maximálne 70 študentmi. Mojimi spolužiakmi sú nielen Gruzínci, ale aj Arméni a Azerbajdžanci, čo znamená, že ročne na túto školu príjmu približne len 10 najlepších študentov na krajinu. Počas hodiny som skutočné prekvapená, akí sú chytrí, koľko majú otázok a ako sa o všetko zaujímajú. V neposlednom rade aj o nás. Každý sa s nami hneď zoznamuje podáva ruku, hovorí svoje nezrozumiteľné meno a nadchýna sa, že do triedy pribudli ďalší cudzinci. Ďalší príjemný šok mi spôsobujú učitelia. Rozhodla som sa pre dve hodiny, jednu učí Talian, druhú Nemec, obaja úplné zapálení pre vec, ekonómiu, Gruzínsko a svojich študentov, ktorí ich oslovujú krstnými menami. <br />
<br />
Poobede ma už láka mesto, a tak som sa rozhodla pre dlhšiu prechádzku po centre. Musím povedať, že má neobyčajnú atmosféru východu, monumentálne historické stavby striedajú viac aj menej zanedbané príbytky, ktoré si ešte zachovali svoju pôvodnú architektúru a nechýbajú ani presklené budovy, ktoré prezrádzajú, kam mesto smeruje.<br />
<br />
<br />
Nakoniec ešte nesmiem zabudnúť na gastronomické okienko :-) Často mám pocit, že ľudia tu jedlu počas dňa neprikladajú dostatočnú dôležitosť, schytia len čosi do ruky a utekajú ďalej. Ja som však rozhodnutá zájsť do školského bufetu, kde si lámavou ruštinou čosi objednávam. Nechala som sa zlákať obrovským ružovým koláčom, ktorý si nechávam nakoniec. Medzitým sa objavia moji noví spolužiaci a ja zisťujem, že koláč vôbec nie je sladký a chutný, ako som si ho predstavovala. Spolužiaci sa na tom dobre zabávajú a hneď vysvetľujú, že to, čo práve z posledných síl so snahou vyhnúť sa spoločenskému faux pas nakladám do úst je vlastne šalát. Budem vedieť na budúce :-) Medzitým sa dozvedám, že môj taliansky učiteľ organizuje hodiny tanga, kde samozrejme nechcem chýbať. Dobre som urobila, prišla by som o naozaj skvelú zábavu s mojimi počernými spolužiakmi. Na druhý deň nikto o inom ani nehovorí.<br />
<br />
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi3XO7znGL-cTcCmBEM2Ecihn7UQ_-BpTUsLaqVRYRoGPael4-JgEz1G9OvWGkvZfLB2LBf4Q4Oq30mguf_HEat0qczfigTnSzX0UPHeoKkzQGRTPEFXz2BSzBiOacdJLFMq4y_6jXApZ4a/s1600/CIMG5761.JPG" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" height="300" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi3XO7znGL-cTcCmBEM2Ecihn7UQ_-BpTUsLaqVRYRoGPael4-JgEz1G9OvWGkvZfLB2LBf4Q4Oq30mguf_HEat0qczfigTnSzX0UPHeoKkzQGRTPEFXz2BSzBiOacdJLFMq4y_6jXApZ4a/s400/CIMG5761.JPG" width="400" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">šalátik</td></tr>
</tbody></table>
<br /></div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-200014416629142456.post-61666571128671866322013-03-12T00:43:00.000+04:002013-03-12T00:55:38.263+04:00Prvé kroky po gruzínskej zemi<div dir="ltr" style="text-align: left;" trbidi="on">
Cesta ubehla, i keď nie celkom bezbolestne (vďaka nemožnosti sedieť na jednom mieste, čo spôsobili moje prvé pokusy s bežkami len pár dní pred odchodom) celkom príjemne. Na hlad som sa takisto veru nesťažovala :) Pojedanie vo vlaku, večera v Prahe, večera v lietadle a napokon veľmi skoré raňajky aj u domácich. Ale teraz po poriadku.<br />
<br />
Úprimne, od Tbilisi som toho neočakávala priveľa. Vlastne veľmi málo. Akosi som tušila, že v tejto krajine si nemôžem byť celkom istá ničím, som sa dobre psychicky predpripravila. Všetko, čo sa udialo ma preto mohlo iba príjemne prekvapiť. A tak sa stalo. Na letisku v Tbilisi, hlavnom meste Gruzínska, ktoré geograficky už leží na ázijskom kontinente, no politicky sa hrdo hlási k Európe, ma skutočne čakal šofér pripravený mi pomôcť s kufrom a zaviezť do nového príbytku. Cestou sme spolu síce neprehovorili kvôli jazykovej bariére ani slovo (posledný mesiac som sa síce veľmi intenzívne venovala ruštine pre samoukov, no o piatej ráno nášho času som sa naozaj neodvažovala skúšať, čo sa mi podarilo naučiť), no jeho milý úsmev ma presvedčil, že všetko bude v poriadku.<br />
<br />
Šofér ma teda po polhodinovej jazde rozsvieteným Tbilisi, ktoré ma ohromilo hneď niekoľkými monumentálnymi stavbami, doviezol na miesto, ktoré by sme u nás nazvali možno psia búda. V tej chvíli ma to však nijak neznepokojovalo (navyše treba uznať, že z vonku je to oveľa horšie ako vo vnútri). Tešila som sa na mäkkú posteľ a nových spolubývajúcich. Na moje prekvapenie mi otvorila asi 50 až 60 ročná pani, Gruzínka, ktorá na mňa s potešením začala hovoriť po rusky. Keď pochopila, že jej skoro vôbec nerozumiem, pridala viac gestikulácie, poslala ma do kúpeľne a potom usadila v obývačke, na čo sa dala do vysmážania niečoho pre mňa neznámeho. Jedlo veru naozaj nebolo to, čo mi nad ránom chýbalo, ale zo slušnosti, i keď s obavami som sa doň pustila. V prvý deň naozaj nepotrebujem stráviť svoj deň využívaním mojich protilaxatívnych tabletiek... Čo už, odmietnuť sa nedalo. Našťastie sme po chvíli zistili, že obe hovoríme po francúzsky, a tak som jej nakoniec bola schopná vysvetliť, že už naozaj veľmi túžim po svojej posteli.<br />
<br />
Ráno po zobudení som sa predsa len dozvedela podrobnosti, ktoré mi v príbehu chýbali a ktoré mi bránili zaspať. Bývam nakoniec v inom dome, ako som pôvodne mala, podľa všetkého lepšom a minimálne teplejšom, a to so štyrmi Litovcami (2 dievčatá bývajú so mnou v izbe oddelenej od chodby len večne odhrnutým závesom) a jedným Albano-grékom, teda Talianom :) Nebývame sami, ale s gruzínskou rodinou, extrémne pohostinnými ľudmi. Domácej pani nerobí nič väčšiu radosť ako nám vyvárať domáce špeciality a domácemu pánovi zas robí dobre, že má pre nejaký ten pohárik legitímnu spoločnosť.<br />
<br />
Hneď večer sa spolu vyberáme do susedného domu na párty, kde sa zoznamujem s miestnymi exchange-študentmi. Dokopy nás nie je viac ako 12. Spoločnosť dopĺňal približne rovnaký počet veľmi muzikálnych a zhovorčivých Gruzíncov, ktorí nás okamžite nechali sprobovať ich víno, hádam trikrát silnejšie ako to naše.<br />
<br />
Ďalší deň som sa teda spolu so svojou litovskou partiou ;) rozhodla stráviť viac relaxačne, a tak sme sa vybrali na môj prvý výlet ku Korytnačiemu jazeru. Po korytnačkách ani pachu. Zato ľudí a áut bolo okolo tohto malinkého jazierka naozaj požehnane. Po krátkej prechádzke sme usúdili, že nie je dôvod zostať (káva je tu drahá aj na európske pomery), a tak sme sa dali do zháňania taxíka, ktorý by nás dopravil späť do mesta, ktoré ležalo dole serpentínami priamo pod nami. Treba uznať, že aj toto bola súčasť zážitku. Do malinkého auta pre štyroch sme sa spolu so šoférom natlačili šiesti a rútili sa dolu do výfukovými plynmi zamoreného mesta.<br />
<br />
Nedeľa je teda za nami, spolubývajúci sa rozliezli po svojich notebookoch, pred nami je prvý týždeň a prvé dni v škole.</div>
Monikahttp://www.blogger.com/profile/09571822759165307253noreply@blogger.com0