streda, 1. mája 2013

Na cestách s Jakubom

Nečakane, bez veľkých príprav a spontánne. Jakub sa rozhodol zažiť Gruzínsko spolu so mnou. A tak sme ho po niekoľkých dňoch plánovania konkrétnej trasy skutočne zažili. Od severu na juh. Extrémny vietor, sneženie, dážď aj 30-stupňovú horúčavu. Stretli sme sa s priateľskou nič neočakávajúcou pomocou od svojských ľudí, ktorých sme stretli náhodou, ale aj s pokusmi nás aspoň trošku ošklbnúť. Osem dní cestovania s batohom na pleciach a viac ako 20 hodín cestovania maršrutkami. Každodenná krkolomná komunikácia v ruštine. Budem však písať za seba, keďže pre oboch z nás bola táto skúsenosť možno trošku iná. Z môjho pohľadu sme sa o živote aj o sebe naučili mnoho. A nebolo to vôbec ľahké.

vietor v Mtskhete
sneh v Kazbegi

dážď v Batumi
teplo v Borjomi
Prvé dni nás sprevádzal silný vietor, čo bolo celkom únavné a zrejme som kvôli tomu opäť trochu ochorela. Boli sme však radi, že ako tak svieti slniečko a neprší. Pustili sme sa teda do objavovania okolia. Tbilisi, Mtskheta aj Kazbegi sú miesta, kde som už bola a tak som sa zahrala na sprievodcu. Taxikárom sa nás už nemohlo podariť obalamutiť a poľahky sme našli cestičku všade tam, kde sme mali chuť zájsť. Dokonca aj tam, kde sme nevedeli, že chceme ísť. Ako napríklad do ateliéru miestnych umelcov, ktorí nás ponúkli vínkom a ukázali tiež svoje "tajné diela".

Keďže sme bývali v našom dome, rozhodli sme sa, že najrozumnejšie by bolo, keby sme sa aspoň na pár dní vypratali niekde celkom mimo. V predĺžený víkend od štvrtku večera do pondelka sme sa teda dali na cesty. Rozhodli sme sa teda počas 4 dní uvidieť päť miest a prejsť zhruba 1300 km. Prvá noc nás čakala cestou k prímorskému mestu Batumi v ležadlovom vozni vlaku. Vyzeralo to ako ideálny plán až kým náš spolucestujúci nezačal chrápať ako na povel. A naozaj nepreháňam, ak poviem, že nič podobné som vo svojom živote ešte nepočula. Vďaka nekvalitnému spánku a následnému nedostatku koordinácie a zdravého úsudku som sa ráno strieskala rovno z najvyššieho lehátka v kupé. Keď sme vykukli z okna, zistili sme, že sme dorazili v upršané ráno. Nám s Jakubom však už počasie náladu zničiť nemôže, keďže sme si už zvykli, že v tomto smere nám šťastie nepraje (najmä po výstupe pod Kazbeg, ktorý sme pre hmlu a sneh ani nevideli). Narazili sme však na výborného taxikára, ktorý nás za 2 eurá priviezol do mesta, previedol najväčšími ulicami, odfotil so zmoknutými pávmi, našiel lacný hotel a odviezol na raňajky. 50 centov sme mu dali za ochotu a potom mu vysvetlili, že si naozaj nemôžme dovoliť využívať jeho služby všade tam, kde sme schopní zájsť aj pešky, alebo verejnou dopravou. Ďalšieho kamaráta sme si našli na stanovišti maršrutiek. So starším veselým pánom, šéfom stanovišťa, sme si hneď vymenili telefónne čísla. Nadšene nám sľubuje: "paaaaani Monika, vy mne pazvonine i ja vam atpravľju mašinu, kagda vy chatite". Naše prvé kroky smerujú do najkrajšej a najväčšej botanickej záhrady, akú som videla. Pani pri okienku, kde očividne neponúkajú študentské lístky turistom, sa nad nami zľutuje zrejme kvôli dažďu a mojej smiešnej čapici v štýle starých otcov, ktorú som si požičala od Jakuba, aby som celkom nepremokla, nám nakoniec predá lístky so zľavou. Okolo obedu sa už vyčasuje a my zisťujeme, že samotné Batumi je celkom iný svet ako zvyšok Gruzínska. Povedala by som taký amatérsky Dubaj. Architektúra nám vyráža dych (ja sa nemôžem vynadívať najmä na mrakodrap, ktorý má vo svojom vrchole malé ruské kolo) a more, v ktorom zatiaľ plávu len delfíny, nás ako Slovákov očarilo. Na druhý deň však už musíme ísť ďalej. Len čo sa dotlačíme posledným mega kalorickým chačapuri, nasadáme na maršrtku.

u moře
Batumi - malý Dubaj

Našou ďalšou zastávkou je druhé najväčšie Gruzínske mesto - Kutaisi. Veľmi netradičné je aj to, že tu sídli parlament, hoci toto mesto je od Tbilisi vzdialené asi 4 hodiny cesty a ani zďaleka nevyzerá tak reprezentatívne. Decentralizáciu tu zrejme nepochopili celkom správne. My tu však strávime len pár hodín. V Kutaisi je nám už riadne horúco, paríme sa v dlhých gatiach a kombinovane stopom a hromadnou dopravou sa snažíme dostať do prírodnej rezervácie Sataplia. Našli tu otlačky dinosaurov, prevádzajú nás jaskyňou a užívame si výhľad na Kutaisi z visutej presklennej terasy. Ako tak peškujeme cestou späť a snažíme sa vyčíhať nejaké to ochotné auto, stretávame troch Gruzíncov, ktorý si v tento teplý deň vychutnávajú (celkom veľké množstvo) piva neďaleko rezervácie. Zdravia nás a pozývajú, aby sme sa pridali. Vidíme, že sú autom a my sa aj tak nemáme kam ponáhľať, preto sa pridáme radi. Hneď sa aj vypytujeme, či nepoznajú nejaké lacné ubytovanie. Nepoznajú, avšak ponúkajú odvoz späť do mesta a pomoc s hľadaním. Spokojne si teda odpijeme z ponúknutého piva. Príjemne si sedíme na pni a tešíme z ďalšieho pozitívneho náhodného stretnutia. Gruzínci jedným dychom vysvetľujú, že sme hostia v ich krajine a na tých im veľmi záleží. Nemusia ma presviedčať. Keď však už asi 20 minút blúdime po Kutaisi a hľadáme naše ubytko poslednej pomoci - tip na ubytovanie v domácnosti z brožúrky Lonely Planet, na ktorú nedám dopustiť - cítime, že im už spôsobujeme viac starostí ako radostí a atmosféra sa nám zdá byť napätá najmä po tom, čo začujeme slová "benzín" a "taxík". Rozhodli sme sa teda vystúpiť a hľadať sami. Nakoniec nám to netrvalo vôbec dlho. Domáci, ktorí si všimli naše ruksaky, nás doviedli priamo na miesto. Zisťujeme, že starí manželia Suliko a Mediko sa objavili v Lonely Planet čistou náhodou po tom, čo nezištne ubytovali vo vlastnom dome asi pred 10 rokmi cudzincov. Tí ich odporučili priateľom a tí ich odporučili známemu turistickému bedekru. Odvtedy si u nich cestovatelia podávajú kľučky a aj v čase našej návštevy sú u nich dve Američanky. Lonely Planet grotesknému páru, unavenej Mediko a podnapitému veselému Suliko, celkom zmenil život. Ukazujú nám akési kroniky, kde vidíme, že pozdravy a poďakovania vo všetkých možných jazykoch zaplnili skoro všetky strany. Suliko a Mediko sa vďaka tomu podarilo zaviesť vodu, elektrinu a postaviť funkčnú kúpeľňu, o ktorej nám domáca pani vraví s hrdosťou v hlase. Pred spaním sa ešte poberáme do mesta, ktoré nás však nijako nenadchne a tak sa vraciame po krátkom čase späť. Čaká nás skoré vstávanie a cesta do rodiska slávnej minerálky Borjomi.

Cestou do Borjomi naša maršrutka výrazne prekročí svoju kapacitu, sme v nej hlava na hlave. Po tom čo sa vedľa mňa posadí staršia pani s dvoma malými deťmi, beriem si jedno na kolená a celou cestou mu zakrývam uši, keďže šofér neváha naplno otvoriť obe predné okná a medzitým po celý čas fajčiť. Podľa nášho pôvodného plánu strávime v Borjomi pár hodín, napijeme sa minerálky a budeme pokračovať v ceste do bývalého regionálne administratívneho centra Otomanského impéria - Akhaltsikhe. Plány sa nám však menia hneď po tom, čo vystupujeme. Uvrešťaný nízky jednozubý chlap v autobusárskej koženej veste a čiapke nás celkom opantal. Ponúka odvoz do Akhaltsikhe aj do našej poslednej zastávky Vardzia a späť za zdanlivo výhodnú cenu a k tomu ubytovanie priamo u neho. Po toľkých dňoch intenzívne na cestách už začíname cítiť únavu a pobolievajú nás už nohy od našľapaných kilometrov a tak sa necháme zaviesť k nemu domov a ja neuvážene zaplatím vopred. Učím sa na vlastných chybách. Postupne nám dochádza, že dom sa nám neveľmi páči, v Borjomi skapal pes a príroda je nudne podobná tej slovenskej. Upokojujeme sa tým, že vyratúvame výhody - oddýchnutie si od ruksakov, plynulá doprava na ďalší deň a bez námahy zohnané ubytovanie. Deň teda prežijeme prechádzkou po parku minerálnych vôd, kde si ma ako nejakú atrakciu odfotia zahalené moslimské ženy a lesíkom, ktorý nás dovedie k jednoduchému bazénu s termálnou vodou. Nie sme tu sami, na moje začudovanie som však okrem jednej poľskej turistky jediná žena. Miestni Gruzínci sa očividne nezvyknú zabávať a oddychovať so svojimi manželkami a priateľkami ani v nedeľu a radšej uprednostnia mužskú spoločnosť. Mužov vlastne stretávame všade. Vykonávajúc takmer všetky druhy zamestnaní, ale aj ponevierajúc sa po uliciach v čase, keď by sme očakávali stretnúť len dôchodcov a ženy na materskej. Ženy naopak posledné dni stretávame pomenej. Iný kraj, iný mrav.

cesta do Borjomi
Medzičasom náš jednozubý domáci dovliekol do našej izby ďalších dvoch turistov a dokonca ich umiestnil na našu posteľ s tým, že my dvaja s Jakubom sa presunieme do vedľajšej izby oddelenej závesom. Závesov a iných ľudí v mojej izbe mám však práve dosť. Nasleduje teda naša prvá ostrejšia diskusia s Otarom, ako zisťujeme, že sa chlap volá. Na to však neváha vojsť do našej izby absolútne kedykoľvek, navyše so zapálenou cigaretou v ruke a posledne aj s oznamom, že teplá voda dnes nepôjde a tak môžeme na sprchu zabudnúť. Vraj, "čo sa dá robiť". Ráno, keď ho vymieňam vo dverách do kúpeľne, mi zas celkom pokojne oznámi, že jeho syn sa včera opil a umývadlo je preto celé ozvracané. Môžeme teda použiť to kuchynské. Tak to bola posledná kvapka. Žiadame časť peňazí späť pričom sa nahlas hádame a dočkáme sa výčitiek, že by sme všetko chceli zadarmo. Celá situácia ma celkom vykoľajila. Na Borjomi asi nebudeme spomínať s prílišnou radosťou.

Cesta do Vardzie, jaskynného kláštora, nám však zavedie myšlienky celkom inak. Len počas dvojhodinovej cesty sa príroda zmení na nepoznanie, vezieme sa serpentínami pomedzi holé skaly a zoznamujeme sa s ostatnými turistami na palube. Vo Vardzii nás čaká ďalší horúci slnečný deň a nezabudnuteľná podívaná. V dierach s skalách ešte stále žije niekoľko mníchov. Všetko potrebné si vedia dopraviť improvizovanou lanovkou, pestujú vínnu révu a vo vnútri komplexu sa vedia pohybovať tunelmi, ktoré ich predchodcovia vytesali ručne. Na obed sa presúvame do reštaurácie, kde nás ponúkajú asi jediným, čo v jedálničku majú - rybami, ktoré chovajú mníšky zo ženskej časti kláštorného komplexu vo Vardzii.

Varzdia

Naša posledná zastávka je teda spomínané Akhaltsikhe, kde stojí za to pozrieť si pevnosť. Už z diaľky vidíme, že pevnosť ukrýva aj zlatú kupolu moslimskej mešity. Okrem toho však aj katolícky kostol a ruský pavilón. Pevnosť je rozsiahla a minimálne hodinku tu máme čo obzerať. Dnes je však pondelok a viac ako polovica z nej je zatvorená, čo Mr. Otar okomentoval jednoducho, akoby na tom nezáležalo: "atdychajut". My sme sa však rozhodli nedať sa odradiť po takej dlhej ceste a uprosíme strážcov, aby nás pustili. Smiešne, ale zapôsobilo na nich, že sme zo Slovenska. Rovnako ako na pracovníčky nového wellness hotela, ktorý o pár dní otvoria priamo v pevnosti, kde nás tiež s radosťou povodili. Ide totiž o GINO wellness, rovnakú značku ako na Slovensku v Bešeňovej. Tieto dva komplexy teda patria jednému človeku - Gruzíncovi, ktorý ich hrdo nazval medzinárodnou sieťou. Veru, svet je malý.

Cestou späť do Tbilisi sa nám už zatvárajú oči a tešíme sa na posteľ. Tú istú posteľ, na ktorej sedím aj teraz pri písaní tohto blogu a kde strávim už len posledné dve noci. V sobotu nad ránom totiž letím domov. Teším sa už na vás priatelia, aj na európske jedlo a na milované Slovensko. Gruzínsko mi však bude chýbať. Jeho rozmanitosť, čulý ruch Tbilisi, priateľskosť ľudí, baklažány plnené orechmi aj nezvyčajné každodenné situácie.

utorok, 16. apríla 2013

Krajina rovná aj nerovná

Na veľa vecí si v Gruzínsku musíte jednoducho zvyknúť. Napríklad aj na to, že v celkom meste nájdete len 1 (slovom jeden) supermarket v jedinom obchodnom centre, ktoré sa tu nachádza a aj to je príliš ďaleko na to, aby ste sa tam trepali. Na to, že malé obchodíky sú predražené a často si tam nemáte čo vybrať, ak si práve neprosíte konzervy, litovské dlhotrvácne potraviny alebo gruzínske polotovary. Na druhej strane, v reštaurácii sa najete ako pán za pár drobných a spôsob, akým sa tu užíva jedlo som si zamilovala. Každý pri stole, bez ohľadu čo a či vôbec si objednal, dostane prázdny tanier. Všetko jedlo vám potom prinesú do stredu stola, aby každý mohol ochutnať zo všetkého. Takmer všetky tradičné jedlá sa dajú totiž podeliť a verte, inú ako tradičnú reštauráciu tu nájdete len ťažko.

Privykacie obdobie potrebujete zrejme aj na miestne vychýrené sírové kúpele. Moji mužskí kamaráti si ich však obľúbili od prvého dňa. Vybrala som sa teda s nimi. Kúpele No. 5 majú oddelené priestory pre mužov a ženy. Platím 1 euro, chlapci euro päťdesiat. Pomyslím si, že to preto, že ženy sú menšie. Vstupujem teda sama s miernymi obavami do šatne. Pani pripomínajúca bacharku mi vysvetľuje, že kľúč od skriniek je len jeden a ten bude mať ona. O svoje veci sa vraj obávať nemusím. Masáž, ak si ju budem želať ma bude stáť 5 eur. Vravím, že by som rada. Natiahnem sa do plaviek a kráčam smerom bazén. Namiesto neho však narazím na miestnosť pripomínajúcu plynovú komoru, kde tečú horúce sprchy a nahé ženy kyprých tvarov sa drhnú o stošesť. Bazén v ženskej časti nie je. Zvažujem tú masáž, no keď vidím ako bacharka číslo dva bez milosti drhne ženu ležiacu na vykachličkovanom múriku, po chvíli si to premyslím. Po 10 minútach váhania som sa rozhodla, že mi naozaj stačilo, čo oznamujem aj šatniarke, ktorú to očividne urazilo. Veru, na nerovnosť medzi ženami tu narazíte nie len v moslimskej mešite, kam som ako žena nemohla vstúpiť ďalej ako do chodbičky. Zatiaľ čo si chlapci krochkajú spokojnosťou v horúcom bazéne, ja ich čakám prechádzajúc sa po vonku. Rozhodla som sa však nevzdať, tento týždeň spolu s mojou poľskou kamarátkou skúsime ďalšie kúpele dúfajúc, že pobyt v nich bude aspoň o čosi viac pripomínať oddych.

Sú však aj miesta, kde sa cítim ako ryba vo vode. Tento týždeň to bolo v národnom parku Lagodekhi. Celkom ako v našom Slovenskom raji len o čosi viac adrenalínu. Rebríky a bezpečné mostíky tu nenájdete aj napriek tomu, že celá cesta k nášmu cieľu, 40 metrovému vodopádu Gurgeniani, vedie okolo a cez koryto rieky. Neraz ju preskakujeme, preliezame cez nestabilné brvná, ktoré majú slúžiť ako mostíky, podliezame prekážky a dokonca sa vyzúvame a brodíme cez ľadovú vodu. Priznávam, že táto časť ma skoro presvedčila vzdať to. Povzbudzujeme sa však navzájom a pomáhame prekonávať ťažšie úseky a po necelých 3 hodinách už však obdivujeme mohutný vodopád a robíme si nespočetné fotky. Námaha aj skoré vstávanie jednoznačne stáli za to a z túry sa napokon vyvinul aj skvelý adrenalínový zážitok a teambuilding.
mostík cestou k vodopádu


obor, trpaslík a vodopád


pondelok, 8. apríla 2013

Od Ruska po Azerbajdžan

Tak vážení, leto v Tbilisi už začalo. Aspoň pre nás Európanov. Zatiaľ, čo domorodci ešte veselo nosia čižmy a teplé bundy a to aj napriek 27-stupňovej horúčave, my sme sa boli schladiť v botanickej záhrade s vodopádom. Ako však počúvam, keď sa vrátim domov na Slovensko, asi si zacestujem v čase. Uvažujem však, že nie len smerom dozadu, čo sa týka ročných období, ale aj dopredu, čo sa týka vývoja. Veru, moje milé Slováčiská, Gruzínsko ma často núti premýšľať nad tým, v akej úžasnej a bohatej krajine žijeme a ako veľmi si to neuvedomujeme a zvyčajne sa nevieme nasýtiť sťažovania na čokoľvek. Poviem vám, je mi ťažko, no zároveň cítim veľkú vďačnosť pri pohľade na možno 8-ročného chlapca, ktorého stretávam predávať sviečky v metre, starého pána, ktorý si neďaleko našej školy denne privyrába ponúkaním svojej osobnej váhy na jednorázové použitie, panej, ktorá býva v malej izbietke s posteľou v budove verejných záchodov priamo medzi ženským a mužským "oddelením", či ďalšie stovky pouličných predavačov papierových vreckoviek, pukancov a tulipánov.

Rovnako aj pri pohľade na ľudí žijúcich v Kazbegi. Žijú tu často v kamenných polorozpadnutých domoch s plechovou improvizovanou strechou medzi domácimi zvieratami a odpadkami. Niektorí na vás priam zaútočia s ponukou taxi služby, iní sú už celkom apatickí voči turistom často križujúcim ich pozemok či prasačí chlievik tak ako my. Kazbegi je dedina neďaleko ruských hraníc priamo pod štítom Kazbeg, ktorý pozná každý turista v Gruzínsku z titulnej strany turistických sprievodcov. Na päťtisíc metrovú horu sa vyberú len tí najzdatnejší. Ja, štyri Estónky a traja náhodní cestovatelia z Francúzska, Nórska a Mexika, ktorých som spoznala bolestivou cestou v maršutke (rozumej 1 hodina cesty z 3 po ceste bez asfaltu) sme sa tak ako ostatný plebs pobrali ku kostolu vo výške 2170 m, odkiaľ je na Kazbeg úžasný výhľad. Tu v horách sa ešte drží sneh, i keď v Kazbegi, ktoré leží na južných svahoch už len pomenej. To nám pri výstupe komplikuje cestu (najmä milým Estónkam, ktoré sa pobrali na túru v plátených topánočkách) - nemôžeme ísť bežným chodníkom, ale strmo priamo do kopca. Trošku ľutujem, že som nemohla prísť neskôr, keď bude tráva zelená, keď nebudem kvôli chorobe smŕkať ako somár a najmä v iný deň ako štvrtok, keď sa musím vykašľať na školu aj prácu. Zmeškať šancu som ale nechcela. Fučím teda s ostatnými do cieľa, aby som si mohla vychutnať pohľad na Kazbeg spolu s kravičkami, ktoré sa tu hore pasú ozaj netuším na čom. Pri vstupe do kostola sa spolu s ostatnými dievčatami musíme vyštafírovať do sukne v tvare vreca a zahaliť si šatkou vlasy. Neuveriteľne sa na tom zabávame a Estónky si urobili snáď tisíc fotiek. Naspäť už máme dohodnutú maršutku, ktorá povezie len naše čudné zoskupenie a zastaví vraj kde budeme chcieť a to za tú istú cenu ako verejná. Už ráno som sa bez rozmyslu obetavo prihlásila za prekladateľku z a do ruštiny, a tak si sadám dopredu k šoférovi. Sedieť vpredu s výhľadom na cestu je naozaj výzva a to najmä pre takých ako ja, čo sa obávajú smrti pádom z útesu. Celou cestou úspešne imitujem ruštinu a využívam pritom všetky slovíčka slovanských jazykov, ktoré sa mi práve hodia. Keďže však popritom bez prestania mením vreckovky a strácam hlas, šofér sa rozhodne kdesi zastaviť a kúpiť domácu chachu (čítaj čača - tradičná vínovica najmenej s minimálne 50% podielom alkoholu) - to mi vraj pomôže, je to liek proti vírusom. Na chvíľu potom, čo mi chacha vypálila všetky vnútornosti som tomu aj uverila, radím vám však tomuto receptu radšej veľmi nedôverovať, večer som už stratila nielen hlas, ale aj sluch a hlavu som mala ako balón.

Kazbeg

starček z Kazbegi
pohľad na kostol pod Kazbegom

Len čo som sa dala trochu dokopy, pobrala som sa s ostatnými tunajšími medzinárodnými študentíkmi, s ktorými bývam v susedstve na opačnú stranu krajiny. Smerom k hranici s Azerbajdžanom do kláštorného komplexu v polopúšti David Gareja. Komplex kaplniek, kostolov a ubytovania pre mníchov zo 6. storočia vyžaduje asi 2-hodinovú túru do kopca (opäť väčšina ľudí podcenila obuv aj oblečenie - v tomto sa líšime my Tatranci od bežných ľudí ;-) ). V pekelnej horúčave pritom z času na čas prekračujeme azerbajdžanskú hranicu ostro sledovaní ozbrojenými vojakmi. Netreba sa báť, sú celkom priateľskí, radi nás aj odfotia. Pre mňa je pohľad na krajinu celkom úchvatný. Je to po prvý raz, čo vidím niečo podobné. Suchá tráva, občas nejaký krík, kozy, ovce, kravy a kone, ktoré ktovie či niekomu patria a červené kamenné duny.

aj v David Gareja sme sa museli zahaliť
polopúšť
T.U.R.I.S.T.I.
Gruzínsko určite treba zažiť, je to krajina plná kontrastov - sociálnych, politických aj prírodných. Nakoniec ešte promo video baletu Sukhishvilebi, ktoré sme si boli pozrieť v piatok :-)

utorok, 2. apríla 2013

Veselá Veľká noc na pravoslávnom východe

Tieto sviatky som strávila na východe. A keď sa povie Veľká noc na východe, človek si pravdepodobne predstaví bujaré sviatky plné alkoholického opojenia. Avšak v Gruzínsku to bolo o čosi celkom iné. Sakartvelo, ako svoju krajinu volajú Gruzínci, je silno religiózny štát a ich hlavné náboženstvo je tu pravoslávna viera. V ktoromkoľvek čase a v ktoromkoľvek zastrčenom kostolíku tu ustavične nájdete ľudí venujúcich sa modlitbe... alebo telefonujúcich, diskutujúcich, bozkávajúcich zem či pozlátené ikony. Ženy pritom nosia na hlave šatky a všetci odušu zapaľujú sviečky. Avšak nijako špeciálne počas minulého víkendu. Ich Veľká noc sa totiž začína až v máji. Dovtedy, počas 40 dní, držia prísny pôst pričom nejedia vôbec mäso, ryby ani mliečne výrobky a vajcia.

A tak som v obchode nenašla ani jedno čokoládové vajíčko či zajačika, nemali sme žiaden deň voľna a polovicu piatku som strávila hľadaním jedného z dvoch katolíckych kostolov, ktoré v tomto miliónovom meste sú a druhú polovicu vysvetľovaním, že tá naša Veľká noc začína sa začína práve teraz. Domáca sa pre túto myšlienku úplne nadchla. Rozhodla sa preto kúpiť veľkonočný koláč aj zafarbené vajíčka. Gruzínska pohostinnosť naozaj nikdy nekončí. Po nočnej sobotňajšej omši (končiacej sa o 2.00 ráno) sa všetci zúčastnení zišli pred kostolom na malé pohostenie - horúca čokoláda, čaj a keksíky nám v túto mrazivú noc padli výborne.

V sobotňajší deň sme sa symbolicky vybrali do Mtskhety, bývalého hlavného mesta a takzvaného duchovného centra Gruzínska. Mesto je od Tbilisi vzdialené síce len 10 km, kým sme sa tam však dostali, trvalo to hodnú chvíľu. Pretĺkanie sa po autobusovej stanici, nekonečné vypytovanie sa na miesto odchodu maršutky, pričom čas odchodu nie je vôbec známy. Doprava tu nepozná žiadne pravidlá. Pravidelne preto niekoho z nás, rozmaznaných Európanov, napadne myšlienka vziať si radšej taxík, ktorý je tu neporovnateľne lacnejší. Ja však túto myšlienku zavrhujem. Chcem poznať Gruzínsko také, aké naozaj je. Opäť sa len potvrdilo, že sa to oplatí. Centrum Mtskhety je nádherné, pokojné a skutočne akýmsi spôsobom aj mystické miesto. A až nezvyčajne turistické. Pohľad na mesto z kláštora Jvari, ktorý bol už v 6. storočí postavený na vrchu nad mestom, potĺkanie sa pomedzi zrekonštruované domy čistými a pokojnými ulicami a prezeranie si tradičných suvenírov nám na chvíľu dovolilo si vydýchnuť od hlučného, dopravne katastrofického a znečisteného Tbilisi. Mala som zrazu pocit, akoby som sa ocitla v celkom inej krajine.

Pohľad z kláštora Jvari na bývalé hlavné mesto Gruzínska Mtskhetu

Podobný pocit ma zastihol aj ďalší deň. Gruzínsko je rodiskom vína (ktoré Gruzínci nazvali chvino, čo je však ťažké na vyslovenie pre iné národnosti, preto z neho ostalo len víno), a tak sme sa v nedeľu vybrali do slávneho vinárskeho regiónu Kakheti. A veru musím priznať, že gruzínske víno ma očarilo. Mimochodom, vedeli ste, že dobrý someliér vie podľa chuti, farby a vône vína odhadnúť aj to, či pochádza z vinice pri lese, alebo v strede poľa, alebo dokonca aj to, aké zvieratá okolo nej žijú? A dobre vám radím držať pohár radšej za nožičku, aby ste náhodou svojou telesnou energiou úplne nezmenili chuť vášho obľúbeného vína ;)


Cesty v Kakheti, tak ako aj cesty v iných častiach krajiny však lemujú hordy plastových sáčkov. Úplne zaplavili krajinu. V skutočnosti si ani neviem predstaviť námahu a náklady, ktoré by Gruzínsko muselo v tomto štádiu vynaložiť, aby sa ich zbavilo. Domáci si ale očividne tento problém veľmi neuvedomujú, lebo pri každom nákupe vám všetko chcú zabaliť aj do dvoch sáčkov. Odmietnutie tohto darčekového balenia akosi nevedia pochopiť.

Nakoniec by som sa ešte chcela podeliť s dnešným zážitkom na ulici v Tbilisi. Ako takmer každý deň som kráčala smerom k žobrajúcemu asi 3-ročnému dieťaťu , ktoré dnes samé posedávalo pri svojej mištičke a čosi žulo. Zrazu som si všimla asi 5-ročné dievčatko ako bez zaváhania a opýtania sa venovalo svoje pukance malému žobráčaťu. Tu v Tbilisi je dobrým zvykom žobrákom prispievať a teda starať sa o tých najchudobnejších, od 5-ročného dieťaťa som však takú spontánnu štedrosť nečakala a tak som sa hneď nato pristihla ako sa od ucha k uchu usmievam.

piatok, 29. marca 2013

Lesk a bieda Kaukazskeho regiónu

Tu v Tbilisi máme už niekoľko týždňov celkom teplú jar (toto sa samozrejme nevťahuje na dom, kde využívam takmer rovnaké množstvo vrstiev oblečenia ako vonku). Na horách, teda na Kaukaze je však ešte stále skutočná zima a na vrchole Sadzele (3307 m n.m.) v stredisku Gudauri hlásili minulý týždeň viac ako 3 metre snehu. Poslednú nedeľu sme sa teda vybrali do tohto vychýreného gruzínskeho strediska.

Ako inak maršutkou. Tentoraz sme si však zaobstarali luxusnejšiu, priamy spoj Tbilisi - Gudauri a späť až pred dvere nášho domu. Cesta do Gudauri vedie po tzv. Gruzínskej vojenskej ceste, ktorá bola ešte 30 rokov dozadu jediným možným spojením s Ruskom. Veru, len ťažko si predstavujem nákladiak brázdiaci serpentínami cez Kaukaz, ktorého najvyšší štít Elbrus je vysoký až 5 642 m n. m. Aj napriek tomu, že trasa do Gudauri je vraj stále ešte tá bezpečnejšia časť, občas niekto z nás zvýskne a zakrúti sa nám žalúdok pri pohľade dolu zrázom. Šofér je však podľa všetkého skúsený, nemá problém predbiehať ostatné autá a maršutky :-)

Cestou nadobúdam pocit akoby sme sa ocitli v inej dobe. Chátrajúce domčeky zriedkakedy vytvoria nejakú dedinu, máloktorý z nich vyzerá ako útulný domov. Ľudia sa tu tmolia okolo svojich políčok, na ktorých pravdepodobne pod tým pretrvávajúcim snehom sotva čosi vypestujú. Cestu lemujú vychudnuté psy, kravy a sliepky často z nejakého mne neznámeho dôvodu priviazané o nejaký stĺp hneď pri krajnici. Pomaly začíname vidieť zasnežené štíty a po zhruba dvoch hodinách jazdy dorazíme do cieľa.

Cestou okolo


To je však už celkom iná story. Okrem toho, že hory a výhľady sú úplne očarujúce, všade vidieť čulý stavebný ruch, nové apartmánové domy aj pohodlné lanovky. O pár rokov to môže byť naozaj skvelé miesto. Teším sa však, že ho vidíme také, aké je teraz, ešte nie tak celkom poznačené komerciou a masovosťou (na vrchole Sadzele sme takmer sami). Stredisko je rozsiahle, porovnateľné s našou Jasnou a ponúka tiež nezabudnuteľné výhľady z dvoch trojtisícoviek. Skipasy, zapožičanie lyží a stokilometrová spiatočná cesta z Tbilisi nás však stoja toľko, čo jednodenný skipas v našom najlepšom stredisku. Okrem slabých momentov, keď sa nás miestni podnikatelia snažia ošudiť v požičovni lyží aj v reštaurácii, sme si deň dokonale užili. Mäkkučký sneh a nenáročné svahy nám dovolili zajazdiť si aj mimo oficiálnych zjazdoviek, i keď s malou dušičkou, lebo takéto dobrodružstvo naše turistické poistenie samozrejme nepokrýva. Poobede vykuklo aj slniečko, čo večer vidíme aj na tvárach - svorne sme sa všetci opálili na debila.

Freestyle in freeride :) In memory of TMR

Cestou späť do Tbilisi sme takí nadšení a plní energie, že si od šoféra dokonca vyžiadame nejakú gruzínsku muzičku a za odmenu mu spievame "tie naše" (rozumej kultovú americkú popmjuzik).

video


Vraciame sa však späť do reality, kde každý deň stretávame desiatky žobrákov rôznych vekových kategórií, veľmi často aj deti. Tie sú tu zneužívané ako nástroj na vyžobranie čo najväčšieho množstva strieborných halierových mincí (tetri). Väčšie sa potulujú samé, len zdiaľky na nich celkom iste niekto dohliada, menšie sú často opustené a pohodené na zemi s miskou na peniaze pred sebou, alebo ich ich matky vláčia so sebou po metre a uliciach. Ako som sa dopočula neraz týmto deťom podávajú alkohol, aby zostali pokojné. Cítim sa zrazu vinne, keď si spomeniem, že občas trápia banality ako nefunkčný vodovod či internet.

piatok, 22. marca 2013

Európa v Ázii, či Ázia v Európe

Jasné, že do Gruzínska som nešla len kvôli škole. Vlastne kvôli tej úplne najmenej, i keď teraz priznávam, že som príjemne prekvapená. Opäť sa potvrdilo, že je lepšie, ak človek očakáva menej. Ale naspäť k tomu, prečo som tu. Kvôli cestovaniu, konfrontácii sa s novou kultúrou, nezvyčajným zážitkom... A tak som sa v sobotu vydala na môj prvý výlet mimo mesto.

Nápad sa zrodil neskoro večer na piatkovej párty, kde som sa dohodla na výlete do Gori, rodiska Stalina (alebo aj Džugašviliho), s troma Fínmi. Nakoniec a aj našťastie sa k nám ráno (rozumej o jednej poobede) pridal aj Estónec Henry. Po asi hodinovom čakaní a blúdení po trhu pri železničnej stanici, ktorý už ani náhodou nepripomína viac či menej európsky vyzerajúce centrum mesta, s Henrym stretávame Fínov. Ako inak, od včera si nevymenili oblečenie, prišli nastylovaní, v drahých sačkách a s luxusnými hodinkami na ruke, v ktorej všetci držia pivko. S Henrym si myslíme svoje a snažíme sa ich odhovoriť od nápadu ísť do 80 km vzdialeného Gori taxíkom. Nakoniec sa teda vyberáme na autobusovú stanicu, kam sa od stanice metra musíme predrať cez trh ponúkajúci všetko od korenín cez topánky po elektroniku. Popod nízke strechy stánkov sa nezvyčajne vysokí mládenci z Fínska musia zohýbať, som teda vo výhode :). Keď prídeme k maršutke (minibusu), ktorý nás povezie do Gori zisťujeme, že máme ešte čas. Ja si teda začnem vychutnávať hlasnú gruzínsku popmusic revúcu v maršutke, zatiaľ čo Fíni niekam odbehli. Vracajú sa s pivami a khachapuri (čítaj chačapuri - miestna tradičná žemlička) pre všetkých. Začíname si ich s Henrym obľubovať :-)

Tbilisi Bazar

Stalinovo múzeum a jeho malý rodný domček chránený pavilónom sme po príchode do Gori našli hneď. Je to totiž snáď jediná pekná historická budova v meste nachádzajúca sa  priamo v centre. Začíname sa cítiť zvláštne, ak si predstavíme, že viac či menej podobná osobnosť ako Hitler si tu vyslúžila toľko pozornosti. Prezrieť si môžme jeho rodný dom, osobný železničný vagón, fotografie, rukopisy, dary k životným jubileám a víťazstvu vo vojne. Medzi nimi aj vázu z Československa. Vonku pred múzeom sa medzi časom začal fotografovať mladý manželský pár a moje začudovanie sa naďalej stupňuje. Neskôr sa však dozvedáme, že aj napriek tomu, že Stalin má naďalej svojich obdivovateľov, väčšina sa pozerá na túto osobnosť kritickejšie a pravdepodobne aj svadobníci sa sem prišli odfotiť len kvôli budove a tej troške zelene v meste, ktoré počas vojny v 2008 zažilo bombový útok.

Dočítali sme sa, že neďaleko Gori sa nachádza jaskynné mesto Uplitsikhe staré 3000 rokov. Fíni moje nadšenie pre túto UNESCO pamiatku nezdieľajú, a tak sa tak vyberáme s Henrym sami. Prichádzame zrejme neskoro, lebo pokladňa je už zatvorená a traja policajti sú stoj čo stoj rozhodnutí zabrániť nám vojsť. Po asi 20 minútovom presviedčaní ich nakoniec zlomíme a naskytá sa nám úplne mystický obrázok.

Jaskynné mesto Uplitisikhe
V nedeľu si už opäť užívame Tbilisi, mesto, ktoré naozaj odporúčam vidieť a v pondelok sa púšťam do školy a neziskovky, kde som začala dobrovoľníkovať. V Children and Youth National Center sa od minulého týždňa snažím rozvinúť medzinárodnú spoluprácu na projektoch. Hľadám teda neziskovky na Slovensku a inde v Európe, ktoré by nám pomohli využiť grantovú schému Youth in Action pre spoluprácu s krajinami východného partnerstva. Európska neziskovka by predložila náš projekt a mala tak za malé peniažky možnosť vyslať svojich ľudí sem. Ak poznáte niekoho, koho by takáto spolupráca mohla zaujať, budem rada ak nás prepojíte :)


piatok, 15. marca 2013

Neutíchajúci život v Tbilisi

Hneď v prvé dni v Tbilisi zisťujem, že o tomto meste sa to naše zvyčajné “zdochol tu pes” povedať nedá. Na každom kroku cítiť pulzujúci život, rovnako v ľuďoch prúdi horúca krv. Ak by som môj dojem mala charakterizovať jediným slovom, vybrala by som slovo “snaha”. Snaha presadiť sa, pomôcť vám, hovoriť s vami jazykom, ktorý používate (takmer každý tu okrem gruzínčiny hovorí rusky alebo anglicky)…

V pondelok sa vyberám prvý deň do školy v spoločnosti dvoch mojich litovských spolubývajúcich. Vôbec netuším, ako sa tam dostať, keďže sa neviem dopracovať k žiadnemu dopravnému poriadku, zastávky nie sú označené ich názvami, číže neviem kam a odkial cestujem a autobusy aj maršutky (malé žlté minibusy, ktoré vyzerajú pohodlnejšie ako polorozpadnuté malokapacitné autobusy) sú označené len v gruzínčine, ktorá je nezrozumiteľná aj na čítanie, keďže sa nepíše našou latinkou. Na prechodoch naozaj nie je na mieste spoliehať sa, ze vás niekto pustí, zvyčajne ani počas zelenej. Občas ten stres nezvládnem a jačím od strachu. Autá trúbia ako najaté a často vidím, ze im chýba zadná alebo predná časť karosérie. Spolieham sa teda na mojich spoločníkov a nasadáme do autobusu číslo šesť (ako som zistila ešte v ten deň po tom čo sa mi podarilo na celé dve hodiny stratiť sa, číslo šesť a metro sú moje jediné istoty).

gruzínske písmo

Zastavíme sa na univerzite, kde s potešením zisťujem, že jej hlavná budova je naozaj nádherná s priľahlým malým parkom. Ostatné budovy vyzerajú ako po druhej svetovej, ale to ma nemá veľmi prečo trápiť, lebo my pokračujeme ďalej na ISET, teda International School of Economics – moju novú alma mater. Je to malá fakulta s maximálne 70 študentmi.  Mojimi spolužiakmi sú nielen Gruzínci, ale aj Arméni a Azerbajdžanci, čo znamená, že ročne na túto školu príjmu približne len 10 najlepších študentov na krajinu. Počas hodiny som skutočné prekvapená, akí sú chytrí, koľko majú otázok a ako sa o všetko zaujímajú. V neposlednom rade aj o nás. Každý sa s nami hneď zoznamuje podáva ruku, hovorí svoje nezrozumiteľné meno a nadchýna sa, že do triedy pribudli ďalší cudzinci. Ďalší príjemný šok mi spôsobujú učitelia. Rozhodla som sa pre dve hodiny, jednu učí Talian, druhú Nemec, obaja úplné zapálení pre vec, ekonómiu, Gruzínsko a svojich študentov, ktorí ich oslovujú krstnými menami.

Poobede ma už láka mesto, a tak som sa rozhodla pre dlhšiu prechádzku po centre. Musím povedať, že má neobyčajnú atmosféru východu, monumentálne historické stavby striedajú viac aj menej zanedbané príbytky, ktoré si ešte zachovali svoju pôvodnú architektúru a nechýbajú ani presklené budovy, ktoré prezrádzajú, kam mesto smeruje.


Nakoniec ešte nesmiem zabudnúť na gastronomické okienko :-) Často mám pocit, že ľudia tu jedlu počas dňa neprikladajú dostatočnú dôležitosť, schytia len čosi do ruky a utekajú ďalej. Ja som však rozhodnutá zájsť do školského bufetu, kde si lámavou ruštinou čosi objednávam. Nechala som sa zlákať obrovským ružovým koláčom, ktorý si nechávam nakoniec. Medzitým sa objavia moji noví spolužiaci a ja zisťujem, že koláč vôbec nie je sladký a chutný, ako som si ho predstavovala. Spolužiaci sa na tom dobre zabávajú a hneď vysvetľujú, že to, čo práve z posledných síl so snahou vyhnúť sa spoločenskému faux pas nakladám do úst je vlastne šalát. Budem vedieť na budúce :-) Medzitým sa dozvedám, že môj taliansky učiteľ organizuje hodiny tanga, kde samozrejme nechcem chýbať. Dobre som urobila, prišla by som o naozaj skvelú zábavu s mojimi počernými spolužiakmi. Na druhý deň nikto o inom ani nehovorí.

šalátik